Niekto mal zase nápad. Čoskoro tak bude polovica krajiny poskakovať od rozkoše nad športovými prenosmi a druhá sa bude sťažovať, že ich pravidelnú panelákovsko-tureckú pohodu v televízore vystrieda akýsi hokej. A len pár asociálov bude brblať, že všetky podniky v meste s cenami zdvihnutými na trojnásobok okupujú turisti trebárs z Ruska.
Áno, priznávam hneď na úvod, nie som fanúšikom hokeja, ani týchto majstrovstiev sveta a vlastne ani väčšiny športov, ak ich práve nevykonávam.
Úprimne totiž nechápem zmysel aktivity, keď sa dve bandy nevyzretých chlapcov oblečú ako na misiu do Afganistanu a v strede jari sa kĺzajú po umelej napodobenine zamrznutého rybníka, pričom zakrivenými palicami štuchajú do drobného čierneho čuda, aby sa doplazilo do divnej červenej osieťkovanej konštrukcie. Užitočnejšie by bolo, keby namiesto toho išli zbierať do parku odpadky alebo trebárs vymýšľali nové lieky, len preboha, neurčovali národný hudobný vkus.
Práve o ňom by mal byť tento text.
Nad zápal pre ochkanie nad hokejovým cirkusom sa ešte dokážem povzniesť. Uznávam, nerozumiem tomu a je to môj osobný problém. Nedokážem sa však povzniesť nad útok na širokú verejnosť, ktorý organizátori majstrovstiev sveta nazvali tak vzletne hokejová hymna. Prípadne hokejové „hymny“.
O hudobnom vkuse ľudí zapálených pre rôzne športové aktivity – česť výnimkám – si veľké ilúzie nerobím. Ak už zovšeobecňujeme, tak ako ja nerozoznám blafák od kľučky, zjavne ani oni neodlíšia hudbu od vecí, ktoré sa ako hudba tvária. Chápem, že hranice ľudského a ľudového vkusu sú takmer nekonečné. Ale keď už nič iné, tak aspoň rozoznať pop od staručkého danceflooru by sme mohli dokázať.
Je už slovenským pseudoalternatívny folklórom nariekať, aké blbosti hrajú komerčné rádiá. Lenže to sú súkromné firmy a v rámci svojho podnikateľského plánu si môžu poslucháčov ohlupovať, koľko len vládzu. Majstrovstvá sveta v hokeji nie sú tak úplne súkromná firma a do istej miery sme sa na ne svojimi daňami skladali všetci. Bez ohľadu na to, že tie moje by som radšej dal na výstavbu nového cyklotrónového centra.
Problémom však je, že o použití týchto verejných prostriedkov rozhodujú nielen zlodeji (pekný tunel pri výstavbe štadióna hádam pripomínať netreba), ale aj úplne nekompetentní – čítaj hluchí – ľudia. Jedinou ich kvalifikáciou asi je, že milujú šport.
Len pre ilustráciu: nedávno mi istý športový redaktor veľkého slovenského média vysvetľoval, že „na-na-ná-na, he-é-éj“ je vlastne ideálna muzika. A že od doby Queenu a ich We Are the Champions nikto nič lepšie nevymyslel. Vtedy som sa ešte premohol a krutú poznámku o hluchých šimpanzoch si napokon odpustil. Bolo by to nefér k týmto primátom.
Keď si však pustím Kristínu, Gladiátor alebo AMO (chlapci viete, že mám vašu hudbu rád, ale toto?), chce sa mi plakať. Je mi jasné, že niektoré ponuky sa nedajú odmietnuť. To však nič nemení na snahe uchovať si nejakú dôstojnosť. Aj keď o dôstojnosti v prípade prvých dvoch menovaných „interpretov“ silne pochybujem.
Možno si poviete, nepáči, nepočúvaj. Nerieš. Rád by som. Ale štve ma, že ďalšia zo slovenských šancí urobiť niečo poriadne skončí v bahne muzikantského blábolu.
Čo však chcieť od krajiny, kde sa k (hokejovej?) hudbe v anketách vyjadrujú bývalí hokejisti, ktorí už štyridsať rokov rozprávajú tú istú historku? A kde sa aj mienkotvorné denníky na kvalitu muziky pýtajú formáty akým je Miro Jaroš? Športu zdar.
UPOZORNENIE: Pri písaní tohto textu si autor vypočul všetky štyri hymnické patvary. Nikomu inému ublížené nebolo.
