Slovenská alternatívna hudba je tak trochu ako valentínsky večierok v práci. Poznáte skoro každého, niektorých by ste radšej nevideli, s inými si rozumiete, s pár ľuďmi ste možno spali a s viacerými by ste chceli. Ešte stále tu však exitujú nejaké zábrany, a tak – pokiaľ nik nekončí pod stolom – snažíte sa aspoň chvíľu držať akési dekórum.
Maska však väčšinou spadne už na začiatku. Je pritom jedno, či o hudbe len píšete, alebo o nej rozprávate do mikrofónu, či nebodaj ju vytvárate – pričom väčšinou platí kombinácia tak dvoch z týchto troch vecí. Preto aj keď idete trebárs na odovzdávanie cien Radio_Head Awards, a ešte o tom máte aj písať, teórie o novinársky objektívnej nestrannosti sa rozsypú už v okamihu, keď pred prenosom sedíte v budove rozhlasu na káve.
Niektorí z vystupujúcich na pódiu totiž môžu byť vaši bývalí spolužiaci, iní zase chalani, s ktorými ste pred milión rokmi robili webzin pre asi šesť čitateľov. Ďalších poznáte z klubov alebo rôznych párty, riaditeľ rádia je vlastne kamarát, ktorému občas držíte stranu až tak, že máte problémy v práci a v produkcii pobehujú dievčatá, ktoré si ešte nedávno pýtali otázky na štátnice.
V takomto prostredí je oveľa zábavnejšie rozprávať sa s fotografmi o požičaných foťákoch či s producentmi o tom, že ruku vám práve nepodajú, lebo v nej majú plno špendlíkov. Text, ktorý máte nasledujúci deň vytvoriť, sa tak stáva len obťažujúcou povinnosťou.
Úprimne, toto všetko mám rád. Ale tváriť sa, že popritom skutočne ide o nejaké veľké veci či nebodaj myšlienky, posolstvá a koktail pravdy s láskou, je v tom lepšom prípade smiešne.
ODPORÚČAME: Mať trochu nadhľad a byť podozrievavý k akejkoľvek hudbe, ktorá si zosobňuje patent na občiansky (aj iný) postoj.
