Mám taký nepríjemný pocit, že z nepravidlne pravidelnej rubriky Bekstejdž sa pomaly, ale o to istejšie, stáva rubrika pravidelne nepravidelná. Väčšinu času písania Bekstejdžu aj tak strávim vysvetľovaním, prečo medzi jednotlivými dielmi, ktoré mali byť tak raz do týždňa, je niekedy aj vyše mesačný rozdiel. Najmä vysvetľovaním sebe samému.
Niekedy sú tie dôvody nielen čisto subjektívne (jednoducho sa mi nechce), ale aj trochu objektívne. Ale aspoň budem mať papier so štátnym štemplom, že na premýšľanie mám dekrét, ktorým môžem pred očami mávať každému mudrlantovi so zaručeným názorom na zmysel ľudského života. Inak mimochodom, vraj je to 42. A vôbec.
To je tiež odpoveď, prečo sa mi v poslednom čase nejako nedarilo pohybovať v rôznych „bekstejdžoch“, i keď rozprávať by sa dalo o všeličom. Napríklad o Aureloch, ktoré sa každý rok viac a viac podobajú na smutno-smiešnu melodrámu. Niežeby tento rok nejaký dobráčisko šmaril cenu o zem, čím by si zabezpečil zdesenie v očiach organizátorov a banálnych 15 minút slávy a príspevok v spravodajstve každej domácej tiežtelky.
Koniec koncov, katégoria hip-hop sa do priameho prenosu ani toho jedného rádia (rádia? Skôr je to jukebox) nedostala, aj keď Čistychov bol skromný a chcel „len“ peniaze. Ale celé to bola akási polovážna kópia Zlatého slávika so zlými kapelami a zlými pesničkami, ktoré ocenila zlá porota (Akadémia) so zlým predsedom (Kuric), ktorý na pódium vybehol s pivovou fľašou. Pravdepodobne kúpenou v Tescu na Kamennom.
Lenže takto je ten Aurel asi celkom pekným odrazom slovenskej populárnej hudby, ktorej je hip-hop, bohužiaľ či vďakabohu, neodmysliteľnou súčasťou. Napokon, bolo to až rozkošné a symbolické, keď sa zúčastnení hip-hopoví garanti po udelené žánrovej ceny nevedeli rozhodnúť, či na Aureloch zostať, alebo (azda demonštratívne) odísť preč. Práve toto nepodarené pologesto presne vystihuje rap na Slovensku. Zostať, alebo radšej odísť preč?
Odporúčame: ide leto, takže dobrú dovolenku vo všetkých možných významoch tohto slova.
