Festival Wilsonic je špecifický. Má svoju atmosféru, čaro a oddaných fanúšikov, ktorí sú všetko možné, len nie stádo s masovým vkusom. Preto som rád, že dvakrát do roka mám tú možnosť navštíviť koncerty, ktoré nepodliezajú latku. Wilsonic je síce hudba, ktorá sa ani náhodou nevalí z rádií, tobôž tých slovenských, no každopádne dokáže trafiť klinec po hlavičke. Klinec, ktorý sa volá urbánne trendy.
Preto v piatok vyrážam na Tyršovo nábrežie, a preto si s radosťou pozerám Birdy Nam Nam, projekt, ktorému som v poslednom čase tak trochu tesal pomník. Škoda len nie úplne podareného zvuku. Napriek tomu ale štyria chlapíci za gramofónmi ukázali, že platne ešte stále nie sú „out“.
Speváčka Nouvelle Vague, predtým bláznivo poskakujúca i tancujúca na pódiu, pobavila a The Heritage Orchestra spolu so slovenskými symfonikmi som bohužiaľ nestihol. Konštatovanie? Piatok síce považujem za relatívne nudný, no uznávam, že do istej miery si za to môžem sám.
Sobotu si ale dávam v duchu kráľovských porcií. Najskôr projekt Foolcut okolo riaditeľa Rádia_FM Dušana Vanča a následne i trojicu Eduardo Borsuci in Optima Forma. Talianska hviezda osemdesiatych rokov by sa divila, čo všetko sa dnes ukrýva za jej menom. Ale rôznych variácií na nu jazz, či ako sa to dnes vlastne volá, nie je nikdy dosť.
Ako to bolo: kto chce Psapp biť, palicu si nájde? Psapp je britská zostava, ktorá robí pesničky, alebo ak chcete, pop, tak, že by to vašich rodičov položilo. Každopádne, takto nejako znie budúcnosť piesňovej formy. Fúzia nápadu, odvahy, gitary, elektroniky, husiel a detských hračiek je čosi, čo sa síce komplikovane opisuje, no o to lepšie prežíva.
Podobne ako Koop, švédska banda, ktorá síce neprekvapila, no ani náhodou nesklamala. Je ťažké zbaviť sa frázy: bolo to fajn počúvanie. Bolo, lenže na Wilsonic mám osobne trochu vyššie kritéria. „Reflecting future“ je ťažký záväzok. Dokonale to však vynahradil maďarský projekt Erik Sumo & Band. Dve speváčky, laptop, gitara a tak ďalej. Ale najmä kabaret, sranda a fotogenická blondínka. A asi najpríjemnejšie prekvapenie festivalu.
Nemám rád saunu a nemám rád tlačiace sa davy. Oboje som však bol ochotný prekonať na lodi Nassau, pretože dubstep je jednoducho čosi, čo treba počuť. Teda presnejšie, skôr cítiť. Mohutné basy a subbasy, bicia rytmika – diskotéka budúcnosti. MRK One, Loefah i Digital Mystikz patria k top predstaviteľom tohto asi najprogresívnejšieho klubového žánru a dôkaz o tom podali i v noci zo soboty na nedeľu. Škoda len, že o piatej nadránom už viac nevládzem a tak smer domov, sprcha a posteľ.
„Veľký“ Wilsonic sa tento rok podaril. To však neznamená, že bol dokonalý. Nával na lodi sa ešte dal odpustiť, ťažšie sa však odpúšťajú barmani a nie vždy podarený zvuk.. No a najťažšie to, že festival nedostal žiadnu dotáciu od ministerstva kultúry, pričom mnohé pofidérne kultúrne kamrádšafty áno. Ale toto už je trochu iná rozprávka. Tešme sa radšej na Wilsonic 2008…
