Biele kreslo, tmavé okuliare, diamantové hodinky a reťaze. Profesionál a zhovorčivý človek, ktorý vie, kde leží Slovensko a s kým susedí. Európsky čas si však na hodinkách nastaviť nestihol. Pár hodín po jeho príchode do Bratislavy sa venoval novinárom. Počas rozhovoru bol príjemný, na otázky o súkromí však odpovedať nechcel. Jamajčan, ktorý s dancehallom dobyl Ameriku aj Európu, SEAN PAUL…
Na Slovensko si priletel rovno z horúcej Afriky. Ako sa cítiš?
Je mi tu zima, ale inak ok. Áno, boli sme v Angole a v Ghane, kde sme mali dva koncerty. Teraz sme na Slovensku a odtiaľto letíme rovno na Stredný východ. Máme koncert v Dubaji a potom cestujeme do Japonska.
Je nejaký rozdiel medzi publikom v Ázii, Európe a v Amerike?
Určite nejaký je. Ľudia však poznajú moju tvorbu z televízie. Videoklipy sa hrávajú na MTV a aj publikum už vie, čo odo mňa môže čakať.
Wyclef Jean pri návšteve Slovenska hovoril, že ľudia v Európe oveľa viac prahnú po hudbe.
Je to pravdepodobné, ale nebol som ešte tak ďaleko na Východe. Bol som v Maďarsku, čo je hneď za rohom a trochu ďalej v Lipsku. Takže neviem jednoznačne na túto otázku odpovedať. Ale publikum bolo všade úžasné. Aj na Slovensku chcem zahrať dobrú šou. Chcem, aby sa ľudia zabávali.
Dnes na tvoje koncerty chodí oveľa viac ľudí ako v minulosti.
To je pravda. Ale stále mi to robí veľkú radosť, či hrám pre päťsto ľudí, alebo pre milión.
V Bratislave odohráš svoj jediný európsky koncert. Prečo práve tu?
Mali sme hrať ešte na jednom mieste, ale koncert sa zrušil. Tak sme tu!
Pricestovali ste s priateľkou aj matkou – bývalou plavkyňou, ktorá sa v súčasnosti venuje maľbe. Je to niečo ako rodinný výlet?
O rodine sa nechcem rozprávať. Je to pre mňa príliš osobná otázka. Ale áno, sme na výlete.
Máš so sebou aj vlastného kuchára a stylistu?
(smiech) Nie, nie, nemám ani kuchára, ani stylistu. Som pobalený v piatich, nie, vlastne len v dvoch kufroch. Som ako cigán, stále na cestách.
V súčasnosti si možno najväčšou (komerčnou) hviezdou reggae v medzinárodnom meradle a niektorí novinári ťa dokonca označujú za „najväčší exportný artikel Jamajky “ od čias Boba Marleyho. Čo si o tom myslíš?
Nehovor, to mi lichotí (smiech)…ale teraz vážne. Ja a Bob žijeme v úplne inej dobe. Aj čo sa týka hudby a jej poslania, ale aj stavu, do akého sa medzičasom rozvinul šoubiznis. Bob bol veľký hudobník, ale ešte väčší človek. Nám možno dnes chodí na koncerty viac ľudí ako jemu, ale nechcem sa s ním porovnávať. Pri jeho mene cítim skôr pokoru – pokoru predtým, čím bol a čo urobil pre Jamajku a hudbu ako celok.
Vyrastal si v rodine maliarky a športovca. Nemali ste bližší vzťah k športu a umeniu ako k hudbe?
V mladosti som hrával vodné pólo a závodne plával. Jamajka je malý ostrov, na ktorom sa stretlo veľa rôznych vplyvov z Európy a Ázie. Hudba je ale nad tým všetkým, s ňou som vyrastal a tá ma inšpirovala najviac. Keď som bol malý chlapec, pozeral som sa z okna a videl som po ulici prechádzať Boba Marleyho…
Je teda jamajská kultúra predovšetkým hudba?
Deti na Jamajke stále vyrastajú s hudbou a tvoria ju. Je jedno, či to niekto nazve reggae. U nás sa produkuje množstvo hudby a detí sú ňou ovplyvnené.
A čo marihuana? Jamajka je považovaná za „hlavné mesto“ ganje? Aký je tvoj postoj k nej?
Áno, je to tak, na Jamajke sa s trávou stretávaš dennodenne na každom kroku. Fajčí sa v jointoch, cez bongá…
Jasné, ale ja chcem vedieť, čo si o nej myslíš ty? Fajčíš ju?
(úsmev) Ako som už hovoril, vyrastal som v športovo založenej rodine, takže v detstve som iba trénoval a trávu som videl iba keď ju fajčil otec. Ale neskôr, keď som sa začal venovať hudbe, som sa jej nevyhol. Pre reggae umelcov je tráva zdrojom inšpirácie a nie je tomu inak ani v mojom prípade. Prvýkrát som ju však fajčil až vo veku 21 rokov.
Jamajka je tiež známa svojou kriminalitou. Je to pravda?
Na Jamajke nájdeš veľa mladých ľudí, ktorí nosia zbrane, pretože sa snažia chrániť seba a svoje okolie. Nehovorím o osemnásťročných mladých ľuďoch, ale o deťoch, ktoré majú štrnásť rokov. Aj v jednej skladbe hovorím, že nemusíš zabiť brata, aby si mohol byť úspešný. Snažím sa im pomôcť. Keď tieto deti stretnem, ponúknem im peniaze a pošlem ich do školy. No oni odpovedia, že žiadnu školu nemajú. Vyrastajú v spoločnosti, ktorá ich nevie ochrániť. Deti na Jamajke kradnú už len preto, lebo môžu kradnúť a nikoho to nezaujíma. Všetci túžia po moci a po peniazoch, pritom si neuvedomujú, že Jamajka je malý a bohom zabudnutý ostrov.
Ok prejdime na inú tému, hráš na nejaký hudobný nástroj?
Na gitare zahrám pár akordov. Dokážem zahrať aj na klávesoch, ale stále nie som schopný hrať naživo. Ale pri klávesoch píšem svoje skladby.
Na poslednom albume nespolupracuješ s producentskými hviezdami, ale oslovil si iba dancehallovej komunite známych producentov. Prečo si sa tak rozhodol?
Myslím si, že už som vyrástol ako umelec. Už nepotrebujem preraziť, v New Yourku ma už poznajú. Keď teraz oslovím umelcov ako Busta Rhymes, Erick Sermon, alebo Rahzel, či so mnou urobia skladbu, súhlasia. Navyše, predal som už 6 miliónov albumov a keď sa povie dancehall, ľudia už vedia o čo ide. Dávam príležitosť aj mladým producentom, ktorí sú šikovní a potrebujú sa presadiť.
Na začiatok budúceho roku pripravuješ nový album. Aký bude?
Bude opäť dancehallový, teda o hudbe, na ktorú sa dá tancovať a zabávať. Texty budú viac orientované na spoločenskú a politickú situáciu. Producentsky budem spolupracovať s ľuďmi, s ktorými pracujem stále. Teda s jamajskými producentmi…
Text: Mr.ph a Sm.t
