Bol január skoro pred tromi rokmi a my sme sa rozhodli, že už nás nebaví pokrytecká slovenská hip-hopová hra, kde sa všetci potľapkávajú po pleciach a pritom si viac i menej súkromne myslia svoje. Pretvárka, kde sa argumentuje prácou pre scénu, no každý v duchu počíta predané albumy, peniaze za reklamné bannery a logá na plagátoch k akciám. Bola to vtedy doba, keď sa slovenská hip-hopová bublina blížila k svojmu vrcholu popularity a o sínusoidnom páde nepremýšľa nik. Vtedy sme sa rozhodli zverejniť prvý Bekstejdž. Teraz vychádza päťdesiaty.
Pre niekoho môže byť skoro päťdesiat textov internetového mudrovania a moralizovania príležitosťou rekapitulovať. Niežeby to nelákalo, no prvotným zámerom Bekstejdžu bolo písať veci, ktoré sa predtým na našej rapovej scéne nepísali. A komentovať prípady, ktoré nás prinútili trochu ich skomentovať. Tiež to však bolo trochu neisté nadvihovanie opony, aby procesy v pozadí videli (čítali o nich) viacerí. Preto je asi fér aspoň pri tejto príležitosti pustiť čitateľov Bekstejdžu do vlastnej kuchyne. A napísať, ako vlastne taký Bekstejdž vznikol a vzniká.
Na začiatku býva emócia. Aj keď vo svojej sebestrednej arogancii mám tendenciu vyjadriť sa k všetkým a všetkému (liečim to), aby text nakoniec vznikol, potrebujete tému. Teda nejakú blbosť dostatočne veľkú aj na slovenské pomery, o ktorej má zmysel – presnejšie, chce sa vám – napísať. Už dávno pritom neberieme ohľady na niekoho, koho by sme na Artattacku nedajbože mohli uraziť. Veď pesničky o vašich rodinných príslušníkoch sú len takým milým ozvláštnením scény. Niekedy však Bekstejdž vznikne len preto, lebo v sebe cítite posledné zvyšky zodpovednosti, že ono by to malo vychádzať aspoň ako tak pravidelne. Vtedy sú výsledkom také tie rozvetvené úvahy o ničom. Úprimne, väčšinou to funguje druhým spôsobom.
Ak už máte tému, je dobré vedieť aj trochu písať. Vždy sme si v Artattacku mysleli, že práve to je čosi, čo nás odlišuje od zvyšku scény. Okrem povinných tlačovkových blábolov dokážeme ponúkať aj veci, ktoré sú robené inak. Mávali sme najlepšie fotografie a máme najlepšie vlastné texty. Aspoň tých pár, ktoré v retro dizajne Artattacku starom tri generácie (ak ešte jednu vydrží, dobehnú ho trendy a bude „in“) vyšli.
Takým mal byť aj Bekstejdž. Na slovenskej hip-hopovej scéne plnej amaterizmu a nadšenia je množstvo ľudí, ktorí by mali absolvovať základný kurz slovenskej štylistiky. Preto sme si povedali, že ak už robiť čosi ako Bekstejdž, tak kto iný ako Artattack? Web relatívne bezvýznamný na to, aby nemusel počúvať, čo sa páči ľuďom v EMI, ale ktorý vo voľnom čase vytvárajú jedinci, čo majú na scéne aspoň nejakú autoritu. Scéne, ktorá sa medzičasom prakticky rozsypala.
Preto Bekstejdž. Je jednoducho fajn mať svoj priestor, kde vám nik nepovie: „Počuj, teraz si už prestrelil. To uverejniť nemôžme.“ Takže oslavuj(e)me.
Odporúčanie: Kaidžas alebo Rytmus? Dva nové albumy a dvaja rapperi, ktorí postavili svoju kariéru na autentickosti. My veríme len jednému.
