Vkladali sa do nich veľké nádeje. Koniec koncov, nie sú hocikto. No na ich debutový album sa čakalo dlho. Možno až pridlho. O to je zaujímavejší. Veď nie je veľa kapiel, ktoré si dovolia rezignovať na hip-hopové klišé, na všetko to, čo sa musí, smie a nebodaj očakáva. Svojimi postojmi a tvorbou si vybudovali neprehliadnuteľné meno na slovenskej hudobnej scéne. Zdôrazňujem, nielen hip-hopovej. Bratislavská trojica Viktor, Marek a Milan. Alebo ak chcete Amen alias Viktor Hazard, Moe a Opak. AMO…
Takže máte nový album. Povedzte, aký podľa vás je?
Opak: Ten album je dosť hudobný a podľa slov jednej známej ju veľmi prekvapil a čakala viac striktného rapu. Je to trochu experimentálnejšie. Ale nás to celkom vystihuje.
Viktor Hazard: Naopak sú ľudia, ktorí čakali – zvyčajne sa vravelo, že AMO, to je experimentálny rap, dancehall. Tak tí ľudia čakali nejaký dancehallový alebo reggae album a pre nich je to asi príliš rapové. Hovoril som s ľuďmi okolo Pary a oni čakali experimentálnejší album a dostali striktný rapový album. Je to hip-hopový album. Napriek tomu, čo sa hovorilo, že robíme, je to hip-hop. Ktorý je ovplyvnený inou hudbou, ale je to stále v rámci rapu.
Ľudia mimo scény čakali trochu iný zvuk albumu a nakoniec ste ich prekvapili.
O: Čo myslíš tým zvuk?
Že čakali viac dancehallu, že to bude hudobnejšie. Cítiť tam eletroniku.
O: Aj, ale sú tam skladby, ktoré sú vyslovene viac akustické než elektronické. Nájdeš tam možno tri, ktoré sú plné akustických zvukov.
Bavíme sa o hudbe, o podkladoch, robili ste ich v podstate vy, Opak a Moe. Jeden je od Wicha a jeden od Dana. Neuvažovali ste osloviť viacerých producentov?
O: Čím menej, tým lepšie.
Moe: Od začiatku sme chceli aby to bol náš album, aj spolupráca s Wichom a Danom v podstate vznikla tak, že robia dobre a nakoniec sme sa rozhodli, že tam teda budú aj iní producenti. Dobrá voľba.
O: Aby to nebolo nasilu a príliš egoistické.
M: Prvotná myšlienka ale bola, aby sme mali svoj producentský album.
O: A okrem toho sme chceli, aby skladba od iného producenta bola spestrením. Napríklad Wichova skladba, ktorú spravil, sa ničím nevymyká moderným trendom. A podľa mňa to Čistychov okorenil tiež celkom zaujímavou vecou. Ako som už ale vravel, že sme nechceli aby to bolo vyslovene egoistické, napriek tomu, že máme takýto potenciál. Hudobný, produkčný. Tak sme tam pozvali hostí. Už len kvôli tomu, že Čistychov je kamoš a Wich je fejmový producent.
VH: A čo sa týka toho zvuku, čo čakali a nečakali ľudia – v rámci toho, že sme mali nejaké skladby hodené do dancehallu – my sme sa tomu nejako nebránili, pretože tu nebola nejaká dancehallová skupina – ale my sme vždy boli aj sme hip-hopová kapela. Preto to má taký zvuk, ako to má a taký bol aj plán.
M: Samozrejme, sami sme sa vyvíjali a je to tam cítiť, do takejto hudby ideme, ale nechceli sme sa nijak zaškatuľkovať.
O: Je to rap. Samozrejme, táto hudba je ovplyvnená čímkoľvek – svetovou hudbou.
Vy ste vždy boli iní, hudobne aj rapovým prejavom. Teraz ste už etablovaná kapela, ale na začiatku ste nemali strach, ako na vás ľudia zareagujú?
M: Budem hovoriť za seba, ale samozrejme, vždy keď do niečoho idem, tak je tam ako si to nazval – strach, ako sa to prijme. Robím to na jednej strane pre seba, ale robím aj pre ľudí. Ale keby som rozmýšľal stále nad tým, ako to tí ľudia zoberú, tak by som sa nikdy nikam nedostal, nikdy by som neurobil pokrok. A nemyslím si, že by sme robili niečo až tak odlišné, že by sme sa stretávali s nejakým veľkým nepochopením. Je to stále ten rap, nie je to niečo vyslovene iné.
VH: Ja si myslím, že v čase, keď sme vydávali prvé maxáče, tak tu ani nebol taký stav – ten rap tu nebol v takej pozícii, že by sa zvažovalo niečo také, ako či to nebude nejaké odlišné. Vtedy sa robili skladby pre scénu a robili sa pre seba. Dali ich vypočuť kamošom a oni povedali, že jasné. A tam to väčšinou aj skončilo.
Na váš album sa na scéne dosť výrazne čakalo. Cítili ste na seba nejaký tlak pri jeho robení?
O: Svojím spôsobom aj áno, lebo sa mi stalo, že som stretol starého kamoša a on hneď začal: tak čo, už máte album, kedy donesieš album? Dva roky dozadu. Ale vtedy sa o albume vlastne rozmýšľalo v menej reálnych kontúrach…
VH: Vyprodukovať album – povedzme si otvorene – môže hocikto. Je to ľahké. Ale urobiť ho, na to musíš mať vydavateľa. Keď to ma za čosi stáť, potrebuješ aj vydavateľa, ktorý za niečo stojí. Presrať prvú šancu na album tým, že vydáš úplnú blbosť, z ktorej sa potom predá možno päťsto kusov a úplne zle sa zapíšeš, a potom to musíš naprávať. Prvý album je pomerne dôležitý.
Narážaš na niečo konkrétne?
VH: Narážam na všetky albumy, ktoré vyšli okrem tých štyroch alebo piatich. Na všetky ostatné, ktoré nevyšli na majoroch. Hovorím o tom, že keď nejaký Jarko vydá povedzme na svojom vlastnom vydavateľstve a urobí dvesto CD, alebo to vydá na nejakom udergroundovom vydavateľstve – to je potom jedno, či je ten album dobrý alebo nie. Ide ale o to, že po tom neštekne ani pes. To sme nechceli. Vezmi si napríklad skvelý album ako je Gispyho Rýmy a Blues a pozri sa, kde je distribúcia? Kde je promo?
To je ale chyba ľudí z vydavateľstiev.
VH: Jasné, to som ti chcel práve povedať, že pre nás začalo byť zaujímavé urobiť album práve vtedy, keď sme mali dobrého vydavateľa, čo sa oň dokáže postarať.
Moe spomínal single, na album sa nakoniec nedostala skladba Bratislava a viem, že veľa ľuďom na albume chýba.
O: Ja som to tam chcel dať. Aj Rap 2005.
VH: Ja som bol napríklad proti.
M: Aj ja som bol proti.
O: Ja som to chcel. Už od začiatku, pretože podľa odoziev ľudí, ktorí nie sú z rapovej komunity a ktorí vraveli, že dúfajú, že to bude zbierka našich skladieb. Keď som si hovoril, že by to mal kúpiť človek, čo nie je z komunity a nemá tie skladby a chce zbierku od AMO. Tak by tam mala byť aj Bratislava. Ten album je ale natoľko silný, že mi tam Bratislava vôbec nechýba.
VH: Mne napríklad vždy vadia albumy, ktoré mapujú obdobie troch rokov. Jedna skladba je taká, druhá je onaká, rapy sú úplne iné, sú tam obrovské rozdiely. V hlase napríklad. Zober si, aké majú chalani hlasy teraz a aké mali na Bratislave. Ten album by nebol ucelený, bolo by to porozbíjané, tie pesničky. Pre mňa to je jednoducho amatérsky prístup k veci.
Sú pre vás dôležitejšie texty alebo podklady? Má sa vôbec zmysel na to pýtať?
M: Ja si myslím, že na 80 percent poslucháča zaujme hudba. To je môj osobný názor. Mierne viac aj prikladám hudbe. Ten text, no pokiaľ sa triafa, tak nemá tu hudbu čím rozbíjať. Oveľa ťažšie je, keď máš stereotypnú hudbu a máš do toho zarapovať tak, aby bol ten rap vyslovene čitateľnejší. Ale žeby boli nejako proti sebe? Základ je, aby sa dopĺňali. Tvorili celok.
O: Človeka vždy zaujme hudba. Ale z môjho pohľadu je to tak, že s rovnakou vervou sa púšťam do hudby aj do textu.
M: Musím ale povedať, že ono to síce vyzerá jednoducho, no ani s tými textami to nie je len tak. Keď si vezmeš, tak ten rapový text je… Ako preslov prezidenta.
O: Textár napíše aj polovicu albumu. U popových textov je to tak, že textár napíše štyri verše, potom možno ešte ďalšie štyri. Dvakrát po štyri verše, ktoré sú aj tak zväčša rovnaké.
VH: A potom sa vráti zase k tomu prvému.
M: A hlavne tie frázy, ktoré sa tam opakujú.
O: Miliónkrát omieľané, stále dokolečka.
Nech aj lekna vedia…
VH: Áno.
O: Istí umelci sa prekonali, keď použili slová ako starosta a dedina. Wow.
Ale Igor asi môže použiť čokoľvek.
VH: Mám pre neho veľa lásky, keď si to toľko ľudí dokázalo kúpiť. (Smiech.) Niečo v tých ľuďoch jednoducho musí byť. Neviem, čo. Snažil som sa to odhaliť, snažil som sa mnohokrát, ale neviem to odhaliť.
Tak on je zase študovaný herec a asi vie pracovať s publikom.
M: No neviem neviem, na tomto by som to u neho nestaval. (Smiech.)
O: Ak hovoríš o hercovi, tak to sa prikláňam. Keď sme videli koncert, tuším na Zelenej vode, tak dal čistého Mercuryho. Fredy Mercury číslo dva.
VH: V mimoriadnom prevedení.
Ale vážne, na albume máte zaujímavé spolupráce. Misha napríklad robí stredný prúd. Takáto kooperácia prekvapí a ešte keď si dievča aj zanadáva. Nebojíte sa reakcií ľudí?
M: Inak, čakal som nejakú takúto otazku, nie si prvý, čo nám ju položil.
O: Úprimne povedané, osobne, keď som prvýkrát počul Mishu, tak ma to milo prekvapilo. V tej dobe som si povedal, že super. Konečne je tu jeden človek, ktorý má dobrý vokál. A že to nie sú cudzie texty, ale že sú to jej vlastné. Bolo pre nás zaujímavé spraviť s ňou spoluprácu. Reakcií sa nebojím.
M: Treba povedať, že na túto konkrétnu vec sa nám úplne hodila – jednoducho tam sadla.
VH: Podľa môjho názoru je proste dobrá. Nechcem hovoriť, či to je R&B alebo pop R&B. Či čokoľvek. Je to jedno. Okrem Tiny je to jediný predstaviteľ takéhoto štýlu tu a podľa mňa to, čo robí, je super. A či sa bojím reakcií ľudí? Vôbec sa nebojím.
O: Taká pikoška, v štúdiu nás všetkých dosť prekvapila. Vôbec sme nečakali to, čo v štúdiu spravila. Veľmi profesionálny prístup.
VH: Za hodinku to nahrala.
O: Bez akéhokoľvek dolaďovania. Je to navyše milý človek.
VH: Fakt príjemný zážitok. Všetkých ostatných hostí sme poznali a ju nie. Je jednoduchšie, že keď niekoho poznáš a sa s ním dohodneš, tak aj príde. Ona ale je naozaj profesionálka a výborná speváčka.
Druhé také veľké spestrenie je kapela Mango Molas.
O: No, kubánska hudba je moja srdcovka a myslím si, že aj chalani majú radi túto hudbu. Je to absolútne spestrenie toho albumu. Vzniklo to tak, že som robil spoluprácu s Čistym na skladbe Staraj sa o seba. Na nej som robil produkciu. Neviem ako sa s Molas zoznámil on, ale ja som sa s pár ľudmi z Mango Molas zoznámil práve v štúdiu s Čistychovom. Keďže sme sa poznali, tak sme sa aj na nejakých akciách stretli. Sú to chalani, ktorých mám rád. Tak som ich oslovil, či s nami nechcú spraviť hudbu, im sa to pozdávalo a bolo… Ešte podotknem, že táto skladba vznikla v priebehu dvoch týždňov. Od začiatku až do konca. Taká rýchlovka, ťuk, od prvého impulzu až po koniec. Všetci sme z toho boli nadšení.
M: Opak urobil beat a oni sa do toho úplne trafili. My sme už mali tému vybratú, takže sme sa iba stretli.
O: Mali sme predstavu zhruba o čom by tá vec mala byť – s tým, že keď som prišiel do skúšobne Mango Molas, doniesol som im beat. Ako sme tam boli, chalani sa chytili nástrojov, začali do toho trieskať, búchať, hrať – basa, všetko možné. Absolútne inšpirovaný som začal písať text, dobehol som domov, Moemu som poslal cez e-mail loopy, ktoré sme nahrali v skúšobni a potom už bolo iba vecou ďalšieho stretnutia, až to dáme dokopy.
Je v tom teda ista dávka náhody?
O: Nie náhody, odhodlania. A chuti.
M: To je o tom, keď si dve strany sadnú. To isté je podľa mňa aj s Mishou. Človek do toho ide rád a nerobí z nejakého donútenia.
O: Podľa mňa každý hosť na tom albume to spravil nie z nejakého kalkulu, skôr z radosti, že do toho môže ísť. Každému hosťovi sme vyberali to, čo sa mu najviac hodí.
Nahodili sme tému iných hudobných štýlov, z čoho je jasné, že nepočúvate len hip-hop. Takže čo iné vás ešte baví?
O: Teraz napríklad hra Justin (Timberlakeho skladba prave hrala v podniku – pozn. red). Cry me a river je podľa mňa super. Na ilustráciu. Ale mám rád aj tradičné žánre hudby, ako je reggae, salsa, samba a ja neviem čo všetko. Jazz mám rád, funky.
Teda skôr náročnejšiu hudbu.
O: No asi áno. Tak ale aj dobrý hit nikdy nie je zlý.
VH: U mňa je to najrôznejšie, dokonca aj gitarové veci. Bránil som sa tomu, ale našli by sa tri alebo štyri gitarové veci, ktoré sa mi páčili. Čiže dokonca už ani na toto nemôžem nič povedať. Aj keď to počúvam úplne najmenej. A reggae samozrejme, minimum jazzu. A bol som na dídžejovi Tiestovi. Veľmi ma to teda neoslovilo, ale človek vždy niečo nájde, čo sa môže naučiť. Minimálne prácu s ľuďmi. Hudba je strašne rôznorodá a v podstate sa ničomu nebránim. Trochu mi ale tie gitary nejdú do ucha. Elektrické. A samozrejme škrekoty.
M: Chalani už asi povedali všetko. Čo mi nevadí, to mi nevadí.
VH: Mne sa napríklad páčia niektoré veci od Elánu alebo od Táslera.
No niektoré texty od Elánu sú veľmi dobré.
VH: Hociktoré. Niežeby som to zase nejako žral, ale v pohode.
V skladbe Hip hop je mŕtvy narážate na zmenu, ktorá sa udiala na scéne. Ja mám ale pocit, že hip-hop začína v poslednom čase ožívať.
O: Podľa toho, čo berieš za ožívanie hip-hopu. Či bol pravý hip-hop to, čo bolo na začiatku, alebo berieš ten stav teraz, že sa uberá skôr smerom do komercie. Na povrch vyšli niektoré elementy. No viac menej to možno povedať len o móde alebo hudbe.
Je teda pre vás pravý hip-hop skôr tá podzemnejšia záležitosť?
O: Ono je dosť zvláštne, keď niekto v tejto dobe povie, že hip-hop je mŕtvy, že? Ja by som to nazval šoková terapia. Že: hip-hop je mŕtvy! Hip-hop a mŕtvy? Vzniká básnicka otázka, čo to vlastne znamená… Ono to bolo myslené, že v tých 80tych rokoch, keď sa hip-hop predieral, to bol úplne iný hip-hop ako ten teraz. Bolo to tak, že išlo o černochov v ghetách, ktorí sa potrebovali nejako dostať do povedomia, alebo sa ukľudniť – ja neviem, o čo presne išlo, mal som vtedy jeden rok. Ale bolo to úplne iné ako teraz, teraz je to absolútna masovka. Preto hovorím, že hip-hop, ako bol vtedy, už nie je, a preto je v tomto zmysle mŕtvy.
VH: Všetko, tá kultúra, sa dostane do mainstreamu a ako je na vrchole, potom ide postupne aj dole. To platí na všetko. V podstate to je ako víkend. Máš piatok poobede, ale už akoby sa končil. V sobotu už to je zlé a v nedeľu škoda reči… No a pre hip-hop je tak sobota ráno.
Ak to mám zhrnúť, tak sa vytratila úprimnosť?
M: Skôr je braný inak. Niektorí mladší, ktorí sa k nemu dostávajú, nemajú predstavu, čo sa za ním skrýva. Majú ho už ako hotový produkt.
VH: Ale zase ju tu šanca na prejavenie sa. Pre mnohých ľudí, pre ktorých by tu v minulosti vôbec nebola.
O: Mne to prišlo, že v tej dobe to malo oveľa väčšiu dušu. Ľudia sa toľko nepredávali a robili viac pre radosť. Zatiaľ čo teraz je pár ľudí, ktorí to robia pre radosť. Ja to napríklad robím pre radosť, ale zároveň chcem preraziť, chcem to tlačiť.
M: Ono je to asi o tom skĺbení. Pretože ta chuť a radosť produkovať tam musí byť.
O: Keď sa to napojí s kvalitou a vkusom. A to sa my snažíme pretlačiť. Je ľahké spraviť kalkul. To je v dnešnej dobe asi tá najjednoduchšia vec. Pretože si opočúvaš bicie svetových producentov. Nakúpiš si zvuky, poskladáš to presne tak, ako to spravili oni, pozveš si nejakého kvalitného rappera a ideš.
Nemáte niekedy pocit, že hip-hop ako štýl je strašne zahľadený sám do seba?
VH: Nie je to tak. Záleží od umelca, vezmi si Black Eyed Peas lebo The Fugees a sme niekde úplne inde. Vezmi si ale 50 Centa a si presne tam. Ale áno, je to badateľnejšie, než v hociktorom inom štýle hudby. Je to ale aj tým, že tí ľudia si píšu sami texty. Keď je niekto debil, je to strašne osobné. Je tam toho textu veľa, čiže sa neskryje. Musí ísť päť minút a za päť minút sa jednoducho odokryješ. Nemôžeš sa skrývať za niečo. Nebliakaš furt, že: chýbaš mi bejby! Už si s tým nevystačíš.
M: Možno je aj iná rovina, že rap je najbrutálnejšia forma prejavu. Je to trefné a striktné a ľuďom to pripadá ako najsurovejšia a najegocentrickejšia forma. Podobné možno ako punk. Aj ked tam je to často až taká irónia. Keď si vezmeš pop, tak nie je taký striktný. Zameriava sa na širokú skupinu ľudí. Je menej osobný.
O: Pop je taký veľký balík s červenou mašľou.
Kam sa bude podľa vás uberať hip-hop? Napríklad aj na Slovensku?
O: Ťažko povedať, keď sa pozrieš na to, čo sa deje v okolitých krajinách. Úprimne povedané, nechcel by som, aby to išlo týmto smerom. Ale myslím, že sa tomu bude dať ťažko brániť. Myslím mainstream.
Nie je to tým, že upísaním sa veľkým vydavateľstvám prišiel hip-hop o časť svojej slobody?
VH: My sme na veľkom vydavateľstve a nepustili sme nič. Master sme odovzdali napríklad načas preto, že sme ho načas odovzdať chceli.
O: Potrebovali sme dodržať termíny kvôli distribúcii, ale najmä kvôli tomu, že sme ho ľudom ohlásili a chceli sme, aby vtedy aj vyšiel.
Narážam skôr na to, že sa k vám dostanú iné média, iní ľudia. Takí, ktorí by sa s vami možno inak ani nebavili.
VH: To nie je čosi nové. Napríklad v 80tych rokoch fungoval Sugarhill Gang a to nebola nikdy undergroundová kapela. V 90tych sa to niekde zaseklo, sám nechápem kde, že som gangsta underground rapper. 90te roky boli čo sa týka mentality hip-hopu úplný omyl. Bolo to otvorené, bola to normálka, diskotéková vec na zábavu a v 90tych sa to divne zauzlilo, že to musí byť všelijaká filozofia a neviem čo. Zabudlo sa na to, že to je v podstate zábavná hudba. V tomto by som problém vôbec nevidel.
No v histórii by sme určite prišli na to, že ma blízko k funku, diskotékam a k podobným veciam.
VH: No áno. Ale zase, tie prvé songy, to nie je nejaká disko hudba. Záleží asi od jednotlivých rapperov, ale nezdá sa mi, že by to bolo myslené len pre nejakú úzku skupinu ľudí, ktorí za niečo bojujú a nemôžu to dať nikde von. Neviem, kde toto vzniklo, v ktorých rokoch – u nás to tuším presadil Chaozz. Takú tu mentalitu, že komerčáci a podobné hovadiny. Neviem, kde to vzniklo – aj keď som si čítal o histórii rapu, nikde som na to nenarazil. To neznamená, že hip-hop nemôže odovzdávať posolstvá, to odovzdáva. Ale nie je to len pre nejakú úzku skupinu ľudí.
M: Možno došlo k nejakému omylu pojmov, niekto si myslel, že to je len pre nejakú skupinku. Povedzme si ale, že rapperi väčšinou nie sú chudáci, ktorí by nemali čo do úst.
Keď už zovšeobecňujeme, predtým som sa pýtal na hip-hop, tak teda podobne, kam podľa vás pôjde populárna hudba?
M: No ona podľa mňa skôr stojí a čaká čo bude populárne.
VH: Akurát sa menia tie trendy. Populárna hudba je populárna hudba, ono sa to mení ako sú tie trendy, móda. Niečo prejde, niečo sa vráti – to sú tie všelijaké reinkarnácie.
O: Raz je tam rap, raz je tam metal, inokedy čistý kalkul. Teraz je tam tuším neopunk.
VH: Teraz je tam asi všetko. Nejako sa to mieša.
M: Taký zvláštny koláč. Ako Gwen Stefani. (Smiech.)
Dobre, tak ešte na záver, nejaká otázka, ktorú vám nikto nepoložil a na ktorú ste vždy túžili odpovedať?
M: Že koho by sme chceli pozdraviť. (Smiech.)
Úžasne originálna otázka…
O: Opýtaj sa, či nechceme na niekoho spraviť disstrack.
To nie je veľmi originálne.
O: Ale na to som vždy chcel odpovedať.
Dobre, tak chcete?
O: Nie, nechceme. (Smiech.)
Výborná odpoveď. Tak posledný pokus, leží vám ešte niečo závažné na srdci?
M: Fuu, dnešný obed.
Na srdci?
M: Jaj?! No, na srdci mám z toho ten cholesterol.
