Život sa mení v zaujímavých špirálach. Istý čas počúvate istú hudbu a o pár rokov sa k nej, v istej zvláštej „náhode“ vrátite späť. To je jedna z vecí, ktorú na hudbe milujem. Ako sa neustále mení náš vkus, tak sa zase posunie inam nálada, inšpiruje ďalšieho hudobníka a v inom odkaze sa zase pripomenie. Podobné zážitky som zažil aj vo štvrtok 28.októbra v bratislavskom Nu Spirit Clube, kde sa v rámci „jazzového mesiaca“ predstavila brazílska jazz-funková legenda Azymuth.
Trojica hudobníkov z Rio de Janeiro začala spolu hrať v roku 1972, a doteraz má na konte 24 štúdiových albumov. Posledný, Butterfly, vyšiel na labeli Far Out v roku 2008. Azymuth je pionerom spojenia elektronických zvukov s jazzom, čím oslovuje nielen jazzmanov, ale aj fanúšikov moderného tanečného parketu a mnohých (nie iba rapových) producentov.
Hudobné žánre Bossa Nova, Samba a Jazz som počúval už ako mladík, študent, stredoškoliak. Zamiloval som sa (ako mnohí ďalší) do piesne The Girl from Ipanema v pôvodnej verzii a začal študovať celé spektrum brazílskych umelcov. Aspoň námatkovo: Joao Gilberto, Astrud Gilberto, Antonio Carlos Jobim, Luiz Bonfá, Elís Regina … k nim sa časom pridali Arthur Verocai, Wilson Das Neves, alebo Ivan Conti. A práve posledný menovaný je hlavným hrdinom môjho príbehu.
Prvý kontakt, kedy som sa dozvedel o akú legendu sa jedná, prišiel s (krásnym hudobným) dokumentom Brasilintime, ktorý vrelo odporúčam. Bubeníci a dji-producenti, staré a nové prístupy-postupy v tvorbe, multižánrové jamovanie a nad všetkým sa vznášajú brazílske rytmy. Ivan „Mamao“ Conti bol jedným z bubeníkov a Otis „Madlib“ Jackson bol jedným z producentov. Títo dvaja páni si sadli (asi aj fyzicky), ale ja myslím hlavne ľudsky a vytvorili spolu príjemný „jazzový“ album Jackson Conti – Sujinho. Originál mám samozrejme doma (teraz už aj s podpisom) a odporúčam aj ten.
Ivan Conti je bubeník kapely Azymuth. A poviem vám, nie ledajaký bubeník. Cítiť, počuť, vidieť ten cit pre rytmus a zároveň aj po tých rokoch tú pokoru je rešpektuhodné. Posádka klubu dala svoju úctu trojici starších hudobníkov patrične najavo. Hudobné žánre sa menili z minúty na minútu tak, ako Ivan určoval melódie. Chvíľami sme sa všetci vlnili v rytmoch Samby, inokedy pre zmenu iba zamilovane pozerali pred seba, keď sa hrala Bossa Nova. Neviem či má zmysel nejak viac rozpytvávať koncert a zážitok, ktorý mňa osobne naplnil až po okraj. Klišé záverom nikdy neuškodí – kto nebol, môže ľutovať. Prišiel o „prednášku“ a vzdelávať sa v hudbe by sme sa mali neustále. Nech nám nie je žiadna škatuľka nikdy dosť dobrá. Ja som bol …
Za video ďakujeme Johanovi
neboli nájdené žiadne obrázky
