Asi starnem. Definitívne som si to uvedomil na koncerte 50 Centa, keď ľudia okolo mňa nadšene poskakovali s rukami zdvihnutými nad hlavou a spolurapovali slová textov. Len mňa to akosi nechávalo chladným, nanajvýš som trochu pokyvoval hlavou. Niežeby mi niektoré skladby neboli povedomé, ale väčšina ma zúfalo míňala.
Moja antipatia k americkému rapu je už nejaký čas známa, čo možno hraničí s ignoranciou, lenže táto výhovorka sa mi stala ospravedlnením, prečo rap nepočúvať. Skoro akýkoľvek. Možno mal pravdu Braňo, keď svojho času frázoval: „vyrastie z gatí, vyrastie z rapu“.
Možno je to aj tým, že kým väčšina ľudí vníma podobný koncert ako oslavu čohosi, čo ich baví, prípadne je to pre nich pekný večer, za ktorý si nepekne zaplatili, pre mňa je takýto koncert prácou. Často ako akokoľvek inou. Absolvovaných x, prežitých x, zhodnotených x. Potom máločo človeka prekvapí. Aj keď sa musí uznať, že práve 50 Cent bola energická a profesionálna šou. Napriek tomu, už potrebujem viac.
Kedysi som to zdôvodňoval tým, že mám rád hudbu ako hudbu a rap je len jednou z jej súčastí, často vôbec nie tou najzaujímavejšou. To prvé platí, stále mám rád hudbu, len toho rapu stále menej a menej. Mohol by som to racionálne vysvetľovať stavom, v akom sa potáca slovenský hip-hop, ktorý verklíkuje tri overené témy a postupy, mohol by som to hodiť na nudných televíznych kolotočiarov z MTV, ale pravda je asi taká, že ako sa vekom človeku menia chute, mení sa aj vkus.
A už mi nestačí, tak ako keď som mal šestnásť, že niekto vôbec rapuje, nebodaj rapuje o maľovaní vlakov a o tom, ako je neskutočne z Petržalky.
Na druhej strane, vonkoncom neodmietam rap en bloc. Nájdu sa veci, ktoré ma zabavia, nebodaj veci, ktoré ma prekvapia. Pretože od dobrej hudby stále chcem, aby prekvapovala, vytvárala úžas z práve počutého. To prinajmenšom domáci rap už nejaký rok nerobí. Preto, ak si odmyslíme technickú (ne)kvalitu, stokrát viac ma baví Rap Sektor (aj keď občas s pocitom, že mi vypadajú všetky zuby), než napríklad H16. Pričom toto vôbec nie je osobné.
Pritom, niežeby ma nebavil nový Common či Westova Graduation, ale napríklad ostatný Kontrafakt som ani nedopočúval a zaujímavejší ako Curtis je aj nový album Britney Spears. A to úplne vážne.
Preto, asi potrebujem dovolenku. Takú dobrú, minimálne polročnú, kedy odo mňa nebude nikto chcieť, aby som počúval rap. Lenže, to sa akosi nedá. Lebo, nech už som aký som, kto na Slovensku vie o rape písať? Neriešme pritom, čo.
PS: Tento malý egotrip kľudne ignorujte. Sám som zvedavý, koľkých ľudí nahnevá, prípadne vyprovokuje k reakcii. Apropo, môj mail je smoet@artattack.sk. Enjoy!
Odporúčame: Dejiny slovenskej literárnej fantastiky od Miloša Ferka. Čudujsasvete, paranormálny jav ako slovenská fantastika naozaj jestvuje. United Flavour majú vonku pekný album Unity a ešte dobieha Mesiac fotografie, tak skúste niektorú z výstav. Občas sú fakt dobré.
