Hip-hop je Slovensko v malom. Musím sa však priznať, skutočne dlho som si myslel, že hip-hop je taký príjemne ustrelený prúd ľudí, (pa)kultúry a (pseudo)filozofie, ktorý ma síce vnútorne baví a zaujíma, ale so skutočným slovenským svetom nemá nič spoločné. Možno ešte tak biele basketbalové tenisky.
Rok som sa však trápil s mantinelmi slovenskej kultúry na jednej z najväčších slovenských kultúrnych stránok s návštevnosťou, o ktorej môže aj taký hip-hop.sk zatiaľ iba snívať. A vtedy si tak nejako uvedomíte, že sa mýlite. Slovenský hip-hop nie je ustrelený. Je, s prepáčením, rovnako „drbnutý“ ako celá domáca kultúra. Akurát má jednu výhodu: je menší, a preto doň oveľa viac ľudí vidí. Takže tá smutno-trápna absurdita je len o čosi výraznejšia.
Možno práve naopak. V poslednom čase mi rap príde oveľa úprimnejší. Ak si teda odmyslíme pozérov, ktorí rozprávajú o mamách a frajerkách ľudí, ktorých nikdy predtým nestretli a ktorí túto smiešnu štylizáciu berú smrteľne vážne. Časť divadelníkov však aspoň matne tuší, že poskakuje kdesi na pódiu. A aspoň niektorí si svoje problémy riešia narovinu – či už dissom alebo pästne. Samozrejme, v hip-hope je plno ľudí, ktorí rozprávajú príhody iným za chrbtom. Lenže to nie je špecifikom rapu, azda ešte väčšie animozity sa ukrývajú v takzvanej alternatívnej kultúre. Pričom na Slovensku alternatíva skoro nejestvuje, lebo to by sme sa museli spýtať, k čomuže to vlastne? Alternatívou je totiž v tomto štáte už samotný pojem kultúra.
Stále však jestvuje dosť jedincov s „názorom“ a „postojom“, ktorí ale vôbec netrpia mesianistickým komplexom. A najvtipnejšie je, keď sa takéto skupinky stretnú, a svet chcú každá naprávať a spasiť svojim vlastným smerom. Vtedy to začne byť naozaj zábavné. To rapperi sa – vďakabohu – aspoň netvária, že práve tých ich konkrétnych 16 barov urobí svet lepším. Pretože takých tu už bolo a ešte bude.
Ako kdesi naznačuje Umberto Eco, vyhýbajte sa tým, ktorí chcú zmeniť svet. Pretože pri tejto zmene síce množstvo ľudí zahynie za ideu, no väčšina namiesto nej.
Odporúčame: Kid Cudi a jeho album Man on the Moon: The End of Day. Na to, že to vyšlo v USA, je to dosť progresívny album. Len keby Scott Mescudi spieval o čosi menej falošne…
