V živote dokážem odpustiť takmer všetko. Hádam okrem dvoch vecí. Ľudskej blbosti a pretvárky. Teraz nemyslím klamstvo. Každý z nás občas zaklame, pravdu trochu prikrášli, mierne pokriví pohľad. Nie, neznášam pokrytectvo a predovšetkým, prázdne a smiešne pózičkarenie.
Sám som snob. Presnejšie, určite by som ním bol, keby som si to mohol dovoliť. Lenže príde mi trápne, keď sa niekto navonok hrá na snoba a pritom na to nemá. Je to také: zúfalé a smiešne.
Lenže drvivá väčšina našich trendy deciek je iba formou navonok. Mám rad snobizmus, ale ten vnútorný. Keď idem do lepšej reštaurácie, pretože mi tam chutí a oblečiem sa do dobrého svetra, pretože je v ňom príjemne, no nie preto, aby som ohuroval okoloidúcich chodcov. A už vôbec nie preto, že to „popiči“ vyzerá na fotke. Lenže to to chce mať viac, ako dve mozgové bunky.
Bohužiaľ, máme tu časopisy, ktoré by chceli byť tak veľmi „fresh“, no pri „r“ zabudli, aké písmeno v tom slove nasleduje. Možno aj vizuálom (layoutom) vyzerajú relatívne „ok“, no stačí, aby ste začali čítať a fackuje vás hanba. Keď to už čírou náhodou ovláda slovenskú gramatiku, nemá to čo povedať. Ak samozrejme za výpoveď nepovažujeme rádoby alternatívne „odrby“ nedovzdelaných kufríkových elitárov z Bratislavy. Malomeštiactvo naše každodenné.
V takom prípade sú stokrát lepšie klasické ženské klebetné lifestyles, ktoré sa aspoň na nič nehrajú, než všetky tie slovenské (jeden, dva?) poloalternatívne, ale inak vcelku zakomplexované, mesačníky.
Je fajn nápad skúsiť skrížiť Vogue a i-D. No keď pečiete takýto koláč, väčšinou dopadnete ako u Čapka. Vznikne vám decko síce so štyrmi nohami, no bez hlavy. A to je zúfalstvo. Ešte väčšie však, keď si takíto zúfalci osobujú právo hovoriť niekomu inému, čo je práve „in“ a čo nie. Aj keď out je dnes najmä označenie in a out.
Ale keďže ľudí s patentom na názor je tu hádam viac, ako tých bez, všetko v poriadku. Hlavne, že sme zdraví.
Odporúčame: Nuž, ak ste prečítali text vyššie, tak chápete, prečo nič.
