Počas fesivalu Nu Jazz Dayz_FM zavítal do Bratislavy ďalší slávny „ninja“ – KID KOALA, vlastným menom Eric Sans. Je jedným z najprogresívnejších predstaviteľov gramofónového umenia a ak ste niekedy mali česť navštíviť jeho koncert, viete, že sú to zážitky, na ktoré sa nezabúda. Navyše, Eric je veľmi pozitívny a otvorený človek, s ktorým je radosť sa rozprávať.
Je o tebe známe, že sa venuješ komiksu. V roku 2003 ti vyšla komiksová kniha Nufonia Must Fall. Dajú sa vôbec hudba a komiks nejako porovnať?
O tom sa vcelku ťažko rozpráva. Pre mňa sú to akoby dve školy, dve remeslá, ktoré ti ale dávajú rovnaké možnosti. Človeku poskytujú priestor pre fantáziu, ľudia pri nich môžu vypnúť a nechať sa unášať. To je rovnaké aj pri hudbe aj pri komiksoch. Dostávaš sa pomocou nich niekam, kde sa inak nedostaneš. Niekam, kam nie je možné v realite ísť. Objavuješ čosi ako surrealitu (smiech). V podstate to ale sú podobné pieskoviská na hranie.
Zaujímalo by ma, ako si sa dostal do kontaktu so svetom komiksu?
Už odmalička som si rád kreslil. Ako dieťa som bol taký hyperaktívny, neposedný. Behával som kade tade okolo stola a podobne. A moju mamu raz napadlo, že mi do ruky strčí papier a ceruzku. Takže takto. Napríklad aj teraz, keď som sa presúval na Slovensko… tak som si v aute kreslil rôzne postavičky (Kid Koala sa presúval na Slovensko z hrania kdesi v bývalej Juhoslávii – pozn. red.).
Takže keď sa ťa opýtam, ako prichádzaš na nápady, asi mi odpovieš, že impulzom je tvoj skutočný život.
No áno. Situácie navôkol. Ale skôr je to čosi ako impulz. Keď kreslím, tak kreslím, nad takýmito vecami sa vôbec nezamýšľam.
Kedy sa cítiš voľnejší? Keď si kreslíš alebo keď skladáš hudbu?
Záleží to od situácie. Niekedy mám chuť robiť vizuálne veci a inokedy ma zase napadne nejaká hudobná myšlienka. Takže sa nedá povedať, kedy som voľnejší. Je to u mňa také nespútané. Mám odbodbia, keď si radšej kreslím a obdobia, keď radšej robím soundtracky. Pre mňa sú to dva úplne odlišné procesy – dve formy, ako sa realizovať. Mám ich rád obe.
Na hudobnej scéne, presnejšie v „turntable business“ sa už nejaký čas pohybuješ. Skús porovnať, ako sa scéna za roky zmenila. Je vôbec vidieť nejaký rozdiel?
V prvom rade si myslím, že gramofón je vcelku mladý hudobný nástroj. Ak by som mal rozprávať o jeho histórii, porovnávať vývoj za ten čas, asi by som to prirovnal k skateboardingu. V istom okamihu sa jednoducho stal módou a každý na ňom chcel hrať. Nerád by som ho ale porovnával napríklad s takou gitarou. Na druhej strane, ľudia k „turntablismu“ vždy pristupovali viac intuitívne. Cez zábavu. Ale situácia je teraz asi taká, že sa z toho stal seriózny biznis. Tak ako sa zo skatebordingu stal obchod, išla do toho každá väčšia firma. Podobne je to aj s dídžejingom. Pomaly si kúpiš gramofón aj vo Walmarte. Ale som rád, lebo sa to celé aspoň niekam vyvíja. Len je to stále viac organizované.
Môžeme už teda považovať gramofón za seriózny hudobný nástroj.
Jednoznačne. Tým ale nechcem povedať, že to, čo s ním robím ja je práve nejaké seriózne umenie, že gramofón je u mňa hudobným nástrojom.
Vieš si tipnúť, kde by mohol byť „turntablism“ za takých povedzme desať rokov?
Ťažká otázka. Myslím si, že bude viac previazaný s ostatnými nástrojmi, že sa z gramofónu stane obyčajný hudobný inštrument. Pri prechádzke ulicami normálne stretneš niekoho vonku, ako hrá na gramcoch. Podľa mňa osobne, pretože za iných rozprávať nemôžem, sa bude využívať stále viac harmonických elementov. Práve v tej kombinácii s inými hudobníkmi. Vzniknú kompozície, kde sa bude rátať aj s gramofónmi.
Je pre teba osobne ťažké nájsť inšpiráciu, vymyslieť nejaký nový zvuk, nový skreč?
A vieš ty že ani nie (smiech)!? Ono je to pre mňa v prvom rade zábava. Zober si to takto, gramofón je ako papier, platňa ako farba a konkrétna skladba je ako ťah štetcom. Niekedy sa cítim, akoby som hľadal novú farbu, skúšam rôzné možnosti.
Takže si kreslíš svojimi vinylmi, čo?
No, aj tak sa to dá povedať (smiech). Snažím sa iba vybalancovať tú farebnosť. Pochopiť pravidlá – čo s čím.
Máš za sebou pozoruhodnú kariéru. Vystupoval si s ľuďmi z Beastie Boys, s Radiohead. Aké to je?
Vždy som bol veľký fanúšik Radiohead. Mám aj ich prvý album. Bol som teda fakt prekvapený, keď ma zavolali na ich „tour“. Vtedy som akoby stratil reč. Keď som s nimi potom išiel na tú šnúru, snažil som sa vydať zo seba to najlepšie. Urobiť veci tak, ako to najlepšie viem.
Je ťažké s nimi spolupracovať?
Nie, nemyslím si. Oni sú úplne v pohode. Skôr som sa bál, čo na to povie publikum. Predsa len, ich publikum očákava iné veci, než hrám ja. Bola to napokon ale úžasná skúsenosť. Nech sme prišli kdekoľvek, publikum sa chytilo a prijímalo to bezvýhradne pozitívne. Ono to bolo tak, že keď ma Radiohead počuli hrať, chceli, aby sa o túto svoju skúsenosť mohli podeliť aj so svojim fanúšikmi. A tak sme sa nejako dali „dokopy“. Samozrejme, bol som nervózny. Veď sme vystupovali napríklad v Madison Square Garden. A to je trochu veľká „izba“.
Je pre teba dôležité spolupracovať so slávnymi „menami“?
Nikdy som nič neplánoval. Všetko prišlo tak nejako samé. Nič to ale nemení na tom, že pre mňa to boli prekrásne skúsenosti. Nechodím po uliciach a nepýtam sa hudobníkov, kto by so mňou chcel spolupracovať (smiech). Myslím si ale, že ako skúsenosť sú pre mňa takéto veci užitočné. Napríklad tá šnúra s Radiohead v Amerike. Mnoho ľudí sa takto dostalo k mojej hudbe. Tam sme hrávali aj pred dvadsaťtisícovým publikom. Mal som za sebou štyri roky cestovania a nie som si istý, či som predtým dokopy hral pre dvadsiatimi tisíckami rôznych ľudí.
Asi je dosť náročné hrať pred takým obrovským publikom.
Ani nie tak náročne, ako skôr jednoznačne iné. Na nič také som dovtedy nebol zvyknutý. Spočiatku to bolo samozrejme celkom zložité, bol som vystresovaný, no po pár vystúpeniach sa to zlepšilo a už som sa iba bavil.
Tvoj posledný album „Some of My Best Friends are DJ’s“ si nahral v roku 2003. Neplánuješ niečo nové?
Práve pracujem na novej nahrávke. Lenže so mnou je to tak, že album ani nemá poriadny termín. U mňa je celkom strastiplná cesta urobiť album. Samotný proces nahrávania trvá krátko, ale vymýšľanie nie. Už dva roky dávam dokopy nápady. Aj tie si ale radšej najskôr vyskúšam niekde na koncerte. Ale áno, v podstate pracujem na novom albume. Samozrejme, aj na novej knižke (komiksovej), ku ktorej plánujem soundtrack.
A plány vo všeobecnosti?
Najskôr urobiť tú knižku, prípadne k nej nejakú promo šnúru, potom ten album. A samozrejme ďalšie projekty s rôznymi producentami. Na ich albumoch, na mojom. Na tom si celkm zakladám, aby môj album nebolo len tak hocičo.
