Daj tam clap, hajtku, nejaký ten šejk a tamburu. Tras to, hraj to! Toto je šou! Bouncuj, bouncuj! Děvko pojď! Zatras zadočkom… Pimpin a bling bling… som pasák, som tvoj šéf, tvoj kráľ – toto je ulica, toto je divadlo – ou, ou! Bouncuj, bouncuj! Chcem jasný „hárdkor“, chcem ešte viac, chcem všetko – a všetko si vezmem. Nie sú hranice, nie je nič – všetko mi patrí. Život je boj, život je párty. Život je… Bounce! Nič ma nezastaví. To všetko sa nám do hlavy snaží natlačiť novým albumom papa Fini. Do svojho tvorivého cirkusu si prizval Kapučína, týpka, čo si vraví Master G a Saxxa. Navyše, „čudlíkmi“ v štúdiu točil Finiho „hommie“ DiGaZ.
Album Stylll je v každom prípade čosi nové. Postaviť väčšinu trackov na jednej myšlienke chce odvahu. A originalitu, ktorá baví. Lenže Stylll nebaví. Bohužiaľ? Možno to je iba tým, že mi nič nehovorí. Neodovzdáva žiadne posolstvo – nie mne. Nedílujem, nepasiem, neriešim konflikty násilím – som príliš obyčajný. Ale verím, že sa nájdu ľudia, ktorých toto CD osloví. Tiež viem, že Fini si už v živote preskákal všeličo. A stoky v Karvinej (alebo na Ostravsku) sú rovnako zlé ako hocikde inde. Lenže – nemôže čakať, že bahno spoločnosti bude baviť každého. Navyše, ak toto bahno chce postaviť na piedestál.
Možno to je tým, že hip-hop v strednej Európe je trochu o inom. Iné korene, iné základy. Iný príbeh za ním. Znepriatelených gangov, ktoré si cez rap značkujú svoj „red light district“, možno spočítať v mojom meste na prstoch jednej ruky. Po nehode s cirkulárkou. Ale to iba tak na okraj.
Album „nečakane“ otvorí Intro. To predznamenáva, v a akom duchu sa bude niesť celý nosič. Nejaký ten „synťák“ – podotýkam, dosť naivný – snaha o minimalizmus. Lenže na to, aby vám na výborný podklad stačili dva, tri zvuky, musíte byť Pharrell. Nie Kapučíno. Bouncuj, číslo dva. Kapučíno za majkom – rozpráva, ako by musel. A hovorí? Nehovorí! Prázdne reči. „Reprezentuji všechno na co mám / jó, co dělám / všechno do toho dám.“ Myslel som, že takéto texty sa dnes snáď ani nerobia. Určite nie na úrovni „oficiálny album“. Frázovanie Finiho je vecou vkusu. Niekomu sa páči, niekomu nie – ak ste si už na jeho zvláštny štýl zvykli, nebudete prekvapení. Na druhej strane, práve takýto flow potrebuje silnú podporu v podklade. A tú ten Kapučínov ani náhodou neposkytuje. O hudbu tretej skladby G’s sa postaral Saxx. Kvalitatívny skok nahor. Síce to pripomína „futuro sound“ bandy SuperCrooo/Dixxx, ale poteší. Problém tracku je, že Fini sa občas do beatu nezmestí. Stane sa, že čosi iba „zabrble“ – nerozumiem mu. Vo všeobecnosti ale platí, že skladby, ktoré produkoval Saxx sú na tomto albume tými lepšími. H.C.F., fakt divné bicie. Pochvala za sociálnu tému – i keď spracovanú po „finiovsky“. Navyše, o skreč sa postaral DJ Josh. Nasleduje hudobne najzaujímavejší počin, bohužiaľ to je iba skit Útěk zmrda. Ani neprekvapí, že produkcia ide na triko Saxxa. Ako päsť na oko je potom skladba Někdy se to změní. Kapučínovú produkciu fakt nechápem. Nijaká myšlienka, zvláštna kompozícia – na takéto veci majú naši susedia výborný výraz: „vyčpělé“. Počúvať znova Finiho frustrácie ma pomaly prestáva baviť. A to sme iba v polovici albumu. Slovenský hosť Kosthy z Prešova v skladbe číslo sedem Zkurv. Už ten názov hovorí za veľa. Keby bol Kosthy možno menej egocentrický a vulgárny a radšej skúsil trafiť rytmus a tón v refréne. Nebolo by zlé (ach áno, týmto som si zase narobil kopu nepriateľov…). Úprimne, dosť skoro sa pri tejto skladbe nudím. Kapučínov podklad ma „zabíja“. A vôbec nie v tom dobrom zmysle. Nemáte vlastní názor tvrdí Fini v ôsmej skladbe. Zato on ho má na rozdávanie. Bohužiaľ? V tomto tracku sa snaží Fini vysporiadať so scénou, ktorá sa mu podľa potreby otáča chrbtom. Možno by nebolo úplne od veci nenapádať druhých a začať od zrkadla (aj keď priznávam, pomery na českej scéne až tak veľmi neovládam). V tejto skladbe si to ale odnesie napríklad Tv Nova či Cába. Som zvedavý na odozvu. Věříš, hudba Master G, pomalší rytmus. Osobná spoveď cez metaforu basketbalu. Život ako hra, fair play veľa neznamená. Ale platí: „Před bohem jsme si rovní.“ Dajme tomu. Záleží, čo/koho považujete za svojho boha… Tento track by mal byť asi výzvou na rozmýšľanie… Desiatka, Saxx a Múžeš. Zaujímavý nástup, človek sa pripravuje na riadnu „battle“ a zrazu – kde nič tu nič. Samozrejme, Fini rozdáva rany vpravo vľavo, ale terč väčšinou nie a nie trafiť. Ale občas sa podarí: „poctivá práce se už necení / už je dávno jiné století / teď letí…“ Jedna z tých lepších skladieb na albume. Outro a dovidenia.
„Hárdkor Fini a novej styl, HáCe Fini přichádzi k vám / dřív znám.“ Veď práve. Len prečo mám ten pocit, že od toho „dřív“ sa nikam výrazne neposunul. Album Reporterova pozitivní negace ma celkom bavil. Pretože bol iný. Lenže to bolo minulý rok a Stylll už zase tak „iným“ nie je. Je neodškriepiteľné, že Fini na albume Stylll spravil zvukovo oproti nosiču Reporterova pozitivní negace veľký krok vpred. Lenže predchádzajúci album som cenil za jeho úprimnosť. Možno trochu zvrátenú – ale bolo to od srdca. Silná výpoveď. Sociálne témy vždy boli Finiho silnou stránkou. A práve úprimnosť mi na aktuálnom albume chýba. Zdá sa mi taký – umelý. Aj keď je na ňom zaujímavý klip ku skladbe Někdy se to změní. „Flashová“ animačka je vtipná.
Ďalšia vec, na albume je iba jedenásť trackov, z toho Intro, Outro a Skit (vlastne Skittt). Takže osem. Počúvať v podstate osemkrát o ničom (pozitívnou výnimkou sú skladby Věříš a Můžeš) je na mňa trochu priveľa. Osobne mám Finiho rád. Už len preto, že si naozaj prežil to, o čom aj rozpráva – no tento album ma nepresvedčil. Možno nabudúce. A možno bez Kapučína.
Mimochodom, pri tomto CD sa občas vyskytol problém, že prehrávač album odmietol načítať. Možno je to problém iba môjho konkrétneho kusu. Neviem. Ale myslím si, že to treba spomenúť.
Tracklist k albumu Stylll (Reporter Recordz 2005)
1. Intro
2. Bouncuj feat. Kapučíno
3. G´s
4. H.C.F.
5. Skittt – Útěk zmrda
6. Někdy se to změní
7. Zkurv feat. Kosthy
8. Nemáte vlastní názor
9. Věříš
10. Můžeš
11. Outro
