…vystúpim z metra, schodami hore, pred stanicou mapa, čo mi povieš drahá? O2 aréna vedľa, len smer sever, že kde to je ?! Otočka doprava, doľava a 180nazad cez cestu, ponad stanicu svietia stožiare haly. Paráda. Dve devy sa za mnou vynáraju, pýtajú sa telefónu na cestu. Zľahka mávnem rukou smerom k hale. Od vďaky ma chcú. Ja len zazriem služobný vchod a hneď sa im stratím. Pýtam sa na vchod číslo dva, že kam ma asi pošlú. Nikam. Hala má hlavný vchod z tejto strany len jeden, tak mi jeden z černochov na recepcii ukazuje ochotne cez okno kadiaľ sa tam dostanem pod strechou. Ešte že neprší. Poďakujem a rovno skratkou cez parkovisko.
Oproti mne ide párik, boy sa smeje, jeho girl tiež tak aj mne naskočí úsmev. Veselo sa ide lepšie. Hala od vchodu plná ľudí. Pri vstupe chcú odo mňa vidieť pečiatku. Aj ja by som ju rád videl. No ale už ma usmerňujú kam si ju mám ísť kúpiť. Černoška za sklom na mňa hneď vypína prsia, tak jej za odmenu nonšalantne kývnem hlavou na súhlas a podám jej platobnú kartu. Zatvári sa nadšene. Všetko je ok. Vzápätí dostávam vzorku, mikrosprejík Kalvina Malého, niekto mi otvára dvere, víta ma kamera. Pohľadom si hľadám miesto na státie, ktoré zaujmem, kedže som si pri kúpe lístka nevedel predstaviť ako môžem na koncerte sedieť.
Začína sa roztriedenie, atmosféra je super, ocítam sa obkľúčený kamerami, mám prehlad. Vedľa Talian začne do taktu kývat hlavou a za ním celá jeho partia, keď Dj dolámal všetky beaty a zmotal z toho d’n’bass. Presúvam sa, Ír s pivom v ruke frfle na aktuálneho Dj-a, ten na pódiu vyzerá ako mladý Cobain, len s tvárou jedného z bratov Hansonových. Ír sa presúva od skupiny smerom ku mne, uznale sa zatvári na adresu môjho trička.
Krátka pauza. Rozdávajú sa klúčenky, triká, cd-čka. Černoch na pódiu chce dať niekomu tenisky v hodnote 100 libier. Je po prestávke a ja sa presúvam k zvukárovi. Dj je na pódiu, obdivujem jeho prácu s platňami na obrazovke. Oslovuje ma hosteska, podáva mi igelitku. Vo vnútri je časák a dvd. Strčím do zadného vrecka a dal by som si pivko. Idem pre neho. Paráda. Orosený Staroprameň svieti z chladničky. Usmejem sa na barmanku a mám ho o tretinu lacnejšie. Exnem ho a see you later, idem na čerstvý vzduch.
Nechtiac rozoženiem skupinu security s pripitým výrazom v tvári a otázkou na bankomat. Po chvilke blúdenia sa radšej vrátim dnu. Otváram vstupné dvere dievčine, vyzerá ako sestra mojej veľmi dobrej priateľky. Na pódiu Japonec práve prechadza na d’n’bass. Ženiem sa priamo pod pódium. Ona za mnou, predbieha ma. Nie je to ona. Poteším sa vstupu bez fotopasu a spravím si zopár fotiek. Rýchlo WC, už sa blíži finále.
Čisté ruky, dj-ing, reproduktory, svetlá, ľudia, tance, divokozy a divocapy… oslovuje ma znovu hosteska. Či ju chcem (tašku s dvd-čkom). Ja že ok. Zdá sa že mi nerozumie. Na pódiu dvaja Japonci mixujú na tretie miesto, opäť koketing s dramíkom. Sála jása, nemám kvety čo by som tam hodil. Počujem ženský refrén po slovensky:“..unáhlila som sa, ponáhľaj sa!“ Halucinácia… Nasleduje ohlasovaný dj Rafik. Predvedie set. Tvári sa spokojne. Tak na prvé miesto 🙂 Rozmýšlam odkiaľ asi je. Nemec. Prestávku pred vyhlásením výsledkov vypĺňa beatboxer Faith SFX, z môjho pohľadu užasný týpek, považujem ho za Kinga, jednotku vo svojej triede, ukázal dosť. Rešpekt.
Porota vyhlasuje výsledky. 3-ti sú dvaja Japonci, dostávajú mixák. Ďalej dj Fly, nad hlavou drží šek a mixák. Na chrbte ruksak, asi že už letí… A prvé miesto dj Rafik. Mixák, pozlatené gramce a 2000 dolarový šek… fotenie, interviews. Slečna spoza chrbta sa ma pýta skadiaľ je. Odpovedám, že zo Slovenska a poberiem sa smerom von. Ešte by ma ošarpala.
V závere som spokojný. Tento večer som mal jedinečnú možnosť spoznať špičku svetového turntablizmu, hoci som ráno nemal ani potuchy, kde večer budem spať. Dalo mi to samo o sebe ponaučenie, že sa nejedná o svetový unikát, ale o šampionát, kde sa dj-i podporujú rivalitou. To z nich tvorí silné bytosti schopné zdravo si konkurovať…
Text: Coza
