Tohtoročné leto bolo na Slovensku bohaté na mnoho zahraničných hostí. Poďakovať sa za to môžeme predovšetkým letným festivalom, ktorých úroveň z roka na rok rastie a ktoré sem zvyknú týchto interpretov voziť. Stúpajúca tendencia neobišla napokon ani hip hop. Na multižánrovom festivale Hodokvas sa predstavila britská zostava The Herbaliser live band. Takúto príležitosť som si nemohol nechať ujsť, veď do tretice všetkého dobrého, a po Vadimovi a Rootsovi Manuvovi som si podal OLLIE TEEBA, dídžeja a producenta, ktorý spolu s Jakeom Wherrym tvoria jadro The Herbaliser.
Myslím, že si na Slovensku prvý raz
Nie som si úplne istý, ale mám taký pocit, že už som v Bratislave hral ako dídžej. Ale ako Herbaliser, teda predviesť šou ako Herbaliser – to som tu prvýkrát.
Môžeme sa tešiť teda na niečo špeciálne?
Ale samozrejme (smiech).
Hrali ste ako Herbaliser live band. Všetci asi v Pezinku neboli, takže skús túto vašu zostavu nejako priblížiť. Kto to je, čo to je?
Tak v prvom rade je to deväť hudobníkov, ktorí hrajú spoločne na pódiu. Väčšinou veci z nášho posledného albumu, ktorý vyšiel u Ninja Tune. Sú tam fakt silné bicie a hudobníci s tým správnym „fílingom“. Mickey Mood je bubeník, Jake hrá na base, Carson Scott perkusie a rôzne tie efekty, Olieho máme za klávesami, Chrisa, Andrewa, Matta a Ralpha ako dychovú sekciu. No a samozrejme ja. Dokopy dávame fakt super a najmä živú verziu toho, čo si mohol počuť na albume.
Vychádza mi z toho, že ľudia by mali očakávať niečo medzi hip hopom, funkom a jazzom
Hej, presne tak. Možno trochu z filmovej hudby.
Robíte hip hop už viac ako desať rokov. Čo sa z ten čas zmenilo? Sú vôbec nejaké rozdiely medzi rokom ’95 a ’05?
Ako to povedať. Hm. Ono v roku ’95 v Britániu hip hop v podstate nejestvoval. Bol úplne mŕtvy. V osemdesiatych rokoch boli nejaké hip hopové pokusy, lenže trh v Británii funguje ako funguje. Vždy sa namotá na nejakú vlnu a keď tá vtedy opadla, skončil s ňou aj hip hop. Ale začalo sa to meniť. Vďakabohu. Labely zistili, že sa na tom dá trochu zarobiť a tým pádom sa blýska na lepšie časy. Navyše si myslím, že ľudia konečne pochopili, že u nás sú fakt dobrí producenti. To je výhodné aj pre rôznych „mcs“, pretože majú na čom stavať. V deväťdesiatych nič také nebolo.
Teda bez debaty pozitívny pokrok.
Jednoznačne.
A čo vy a trh inde, napríklad v zámorí?
Tak sebaistí zase nie sme. Amerika je totiž špecifická a my nechceme stratiť tú nezávislosť, ktorou sú veci z Ostrovov známe. Ono, čosi je v americkej náture a to ma vždy zaskočí. Na druhej strane ale treba uznať, že sú tam celkom otvorení novým veciam. Ale nemyslím si, že práve my by sme im priniesli nový rock’n’roll. Iba že by sme boli noví Beatles (smiech). Ale odpovedať ti naozaj neviem, prienik v USA? Ono je v podstate dobré, že hip hop u nás je stále sám sebou. Pokiaľ si udrží tú nezávislosť, budem iba rád.
Pred nejakým časom ste vydali siedmy radový album „Take London“. Povedz nám o ňom niečo
V prvom rade neviem posúdiť, či je dobrý alebo zlý. Od toho sú tu iní. Ale čo viem naisto, je to album, ktorý sa od nás čakal a je presne taký, akým sme ho urobiť chceli. Je dostatočne konzistentný a stál nás dosť úsilia. Ale nie márneho. Nechceli sme urobiť „uk garage“ album, chceli sme, aby to bol jednoducho The Herbaliser. Vždy sme boli ovplyvnení rovnakou hudbou, takže ak má niekto rád naše staršie veci, bude mať rád aj CD „Take London“. Je na ňom trocha z komédie, trocha vážnosti a mnoho dobrého rapu premiešaného s pár experimentmi so živými nástrojmi. Nešli sme ale do toho s nejakým zvláštnym zámerom, že by to malo byť také alebo onaké. Jednoducho, ako nás veci postupom času napadali, tak aj na tom albume sú. Tým, že sme spolupracovali s rôznymi ľuďmi, je na albume aj patričná rôznorodosť. Každý totiž priniesol čosi zo seba.
Takže spokojnosť?
Hej, keď sa na to pozriem takto spätne, tak jednoznačne som s tým albumom spokojný. Máme tam napríklad Jean Grae a mnohých iných.
Jean Grae dostala na CD nebývalo veľa miesta. Skús teda o nej čosi povedať. Viem, že predtým pôsobila pod menom What What
No áno, to bolo predtým. Strávili sme s ňou kopu času, pri nahrávaní a tak, prišla zmena pseudonymu – jedno s druhým. Ona je taká vcelku „hárdkor“ osobnosť. Keď ešte pôsobila ako What What, bola veľmi mladá. Ale je to úžasný človek. Nielen mentálne, ona je vo všeobecnosti veľmi talentovaná. Je dobrý „mc“, dobrá speváčka, zaujímavo píše a som si istý, že bude aj dobrou herečkou. Stačí ju sledovať pri práci – to je čosi neuveriteľné. Je len málo ľudí s takým citom pre rýmy. Fakt sa s ňou výborne spolupracuje. Pretože pracuje rýchlo a kvalitne.
Zaujímavosťou je aj hosťovanie Rootsa Manuvu. Ako sa robilo s ním?
S Rodneym (Roots Manuva je občianskym menom Rodney Smith – pozn. red) sme už spravili viacero vecí. A ešte by sme urobiť chceli, no on je teraz dosť na roztrhanie. Ale je to výnimočný človek a to je dobre. V Británii je mnoho „mcs“, ale len málo z nich má nejaký výnimočný „sound“. Rodney má osobitý štýl. Spôsob, akým rapuje, nie je čisto anglický, je tam cítiť množstvo iných vplyvov. Trochu z Jamajky, niečo z Ameriky. No znie to úplne prirodzene.
Keď som sa s ním bavil, povedal, že by bol celkom rád, keby s vami urobil nejaký album. Nerozmýšľali ste nad tým?
To že povedal Rodney?(prekvapene) A nebol opitý? No my by sme sa niečomu takému v každom prípade potešili.
Na albume je zaujímavá skladba „Serge“. Vie sa, že je poctou už nebohému Serge Gainsbourgovi.
Áno. Chceli sme dať najavo, že si jeho hudbu naozaj vážime. Vo Francúzsku vie každý, kto bol Serge. Aj malé deti. Ale v Anglicku to tak ani náhodou nie je. My radi chodíme po Európe, po rôznych hudobných obchodíkoch a hľadáme zaujímavé veci. A takou bol aj sampel , ktorý sme si vzali z Sergovej skladby. Boli sme vo Francúzku a tam bol týpek, ktorý nám pustil jednu jeho platňu a nám sa to zapáčilo. Potom sme si zohnali ďalšie veci. Nakoniec sme sa rozhodli takýmto spôsobom oživiť jeho hudbu. Zaujímavosťou je, že pôvodne sme chceli, aby do tejto skladby rapoval Roots Manuva, no ten si nakoniec vybral iný podklad (skladba Lord Lord – pozn. red). Povedali sme si teda, že z toho spravíme taký malý experiment a chceli sme, aby tá skladba bola vo francúzštine. A tak sme našli človeka, ktorý by to spravil. Volá sa Phillip Katerine a v Paríži je celkom známy.
Aké sú reakcie na túto skladbu?
Nikdy sme ju nehrali naživo. Máme ju ale radi. Možno, keď budeme mať koncert v Paríži a príde aj Katerine, tak ju zahráme. Naživo to bude zaujímavé.
Prvým singlom z tohto albumu bola skladba „Generals“. Prečo práve táto?
No, mysleli sme si, že je „najhustejšia“ (smiech).
Poďme trochu mimo hudby. Album ste nazvali „Take Landon“. Prišli teroristické útoky a ten názov… Nemali ste negatívnu odozvu?
Keď sme robili predchádzajúci album „Something Wicked This Way Comes“, čo je vcelku tvrdý názov a práve sme ho dokončili, stalo sa to s tými dvojičkami v New Yorku. A keď sme tento raz premýšľal nad názvom, skúšali sme všeličo, odkazy na divadlo, film. Nakoniec sme sa rozhodli pre tento názov a potom, o čosi neskôr, prišli tie bomby v metre. Niečo hrozné. Dúfam, že si ľudia nepomyslia, že Herbaliser priťahujú takéto udalosti. Nepočuli sme ale negatívnu odozvu na ten titul. Zatiaľ.
Plány do budúcnosti? Nebodaj nový album?
Teraz koncerty a, no, o niečom sme už rozmýšľali. Ak to vyjde, tak niekedy okolo Vianoc by sme chceli vydať CD. Aby sme stihli ten vianočný trh. Ale teraz sme dosť zaneprázdnení, takže uvidíme.
Vďaka za čas.
Dík tiež a čau.
