Rigor Mortiz - Až na věky

Bojíte sa smrti? Myslíte na ňu niekedy? Máte radi temný, depresívny hip-hop? A sú vám ukradnuté všetky tie pseudopózy, ktoré vyžadujú, aby ste pri začutí názvu Chaozz nahodili dvojzmyselný úškľabok? Tak potom je tento album niečím pre vás.

Za menom Rigor Mortiz sa totiž neskrýva nikto iný, než MC a producent Deph (momentálne pôsobiaci pod menom Kato vo formácii Prago Union), pre mnohých možno kontroverzná, no pre mňa isto neprehliadnuteľná postava CZ, a vlastne svojim spôsobom aj SK, hip-hopovej scény. Môžete si o ňom a o Chaozze myslieť hocičo, no najprv si úprimne priznajte, koľkých z vás inšpirovali…

Niekedy na prelome rokov 2001/2002 za mnou prišiel jeden priateľ s CDčkom v ruke, že má pre mňa niečo zaujímavé. Že je to svojim spôsobom rarita. A že sú tam zvláštne texty. Tým CD bol práve album Až na věky, ktorý pôvodne vyšiel v roku 1997. Asi sa pýtate, prečo vám teraz predkladám tento text. No, uplynulo ďalších sedem zím a tento album vychádza znova. Ako reedícia. Tak som teda začal hľadať v archíve, našiel pôvodné vydanie, položil ho vedľa toho „dnešného“ so zámerom, že ich navzájom porovnám. Dopadlo to ale trochu inak. A namiesto klasického „pre a proti“ píšem toto.

Album Až na věky môžete milovať alebo nenávidieť, rešpektovať alebo ho definitívne zmiesť zo stola, no v každom prípade k nemu nemôžete nezaujať nejaké stanovisko. V záplave hip-hopového balastu si ho nevšimnúť. Pretože je iné. Zvláštne. Úplne odlišné od všetkého, čo tu vzniklo. A ak to myslíte s touto kultúrou (dnes už) piatich elementov vážne a nie je pre vás iba módnou vlnou, Rigor Mortiz si vo vašej zbierke svoje miesto určite nájde.

Isto sa dá povedať, že album je ďalšou pretvárkou, sileným experimentom. Obyčajným plagiátom. Pretože vykráda cudzie myšlienky, ktoré sú viac alebo menej úspešne preložené do češtiny. A potom zrýmované, posunuté do veršov. Aj tu sa ale Deph na nič nehrá. Priznáva, že si požičal úryvky z iných textov…

Môžete pochybovať, ako dokáže nejaký mladý chalan zmysluplne rozprávať o umieraní. Aby to nevyznelo smiešne. Bez životných skúseností.

A pritom ide o ten pocit, o heideggerovský objav, že bytie je iba bytím k smrti. Existenciálne precitnutie, zrejmý len v hraničnej situácii. Keď vám napríklad zomrie niekto naozaj blízky. Možno toto chcel Deph týmto albumom povedať. Takouto formou sa vyrovnať s niečím, čo prežil. Čo prežívame všetci. A o čom nepriestupne mlčíme.

No nebudem tu rozoberať filozofické „excesy“. Odporúčam de Montaignove Eseje, ak máte záujem sa na túto tému niečo naozaj zmysluplné dozvedieť.

K pôvodným osemnástim skladbám pribudli v „dnešnej verzii“ ešte štyri „nové“. V úvodzovkách preto, lebo tiež boli nahrané v roku 1998 alebo ’99. Inak, oproti staršej verziu mám pocit, že zvuk sa v tej „súčasnej“ trochu prečistil. Nič podstatné sa ale nezmenilo.

Z celého albumu akoby dýchal duch štýlového antikvariátu. Pravdou jednoducho je, že dnes sa už rap robí mierne inak. Je niekde inde. Ale to je možno aj výhodou Rigor Mortiz. Pre mňa bol ten závan nostalgie naozaj príjemný. Môže sa vám to nepáčiť, môžete si na mňa ukazovať prstom a smiať sa, no nezameniteľný Dephov prejav, jeho flow, originalita a nadhľad, s akým rapuje, si ma znovu získal. Nezáleží na tom, či je to nahrávka Až na věky, alebo album Chaozzu.

Samozrejme, najviac na „pokrok“ doplatili podklady, no i tak sa odvažujem povedať, že mnohí ľudia by ďakovali bohom, keby dokázali napísať takúto hudbu. A teraz narážam na „top“ kapely scény (ale načo menovať…).

Na rovinu, nie je to ľahko stráviteľný album. Takým asi ani nikdy nemal byť. Osobná spoveď (najmä ak ešte pôvodne určená len úzkemu okruhu kamarátov) sa len ťažko predáva. A ak je navyše plná irónie, sarkazmu a otvoreného výsmechu zo spoločenského klišé o zabsolutizovanú „exitu“, je to o to ťažšie. Vynára sa preto otázka, za akým účelom, prečo vlastne táto nová verzia pod ochrannými krídlami Bbaráku vyšla? Neviem. Netuším…

Priznám sa, vtedy „dávno“, keď som si album Až na věky prvýkrát vypočul, nepáčil sa mi. Hádam som ho nechápal (možno ho tak úplne nechápem dodnes). Vtedy ma ničím nezaujal. Nemal jednoducho ten „párty groove“, ktorý som od každého hip-hopového počinu vyžadoval…

Napriek tomu, že som sa chcel všemožne vyhnúť tejto formulácii, ktorá teraz padne, neviem si pômôcť. Myslím si, že do tohto Dephovho albumu treba dorásť. Nech to vyznie akokoľvek hlúpo. Človek si jednoducho musí odžiť isté veci, postaviť sa tvárou v tvár okolnostiam, ktoré nie sú ani náhodou príjemné. V poslednom čase na mňa bohužiaľ takéto veci dopadli (radšej nebudem písať aké). Asi aj preto ma až teraz tento album tak zasiahol. V daných súvislostiach sa ani nedivím…

Tak či onak, toto sú „iba“ slová. O albume vlastne nič nevypovedajú. Na to si ho treba vypočuť, čo osobne každému odporúčam.

Ospravedlňujem sa, že namiesto klasickej recenzie som napísal toto tu. Ak ste sa ale dočítali až sem, hádam moje úsilie nebolo úplne márne. Dúfam, že vám niečo dalo. Tak ako Až na věky niečo dalo mne. A to sa počíta…

Tracklist k albumu Až na věky … (2004)

1. Intro (Povídky Ze Záhrobí)
2. Vyděs Mě
3. Rigor Mortiz
4. Černá Kronika
5. Čísla
6. Smrtelný Zlo part I.
7. Věříš?
8. Na To Vám…!
9. Hřbitovní Kvítí
10. Stane Se
11. Beznadějnej Svět
12. Ďáblovo Dítě
13. Dokonalej Zločin
14. Paranója
15. Smrtelný Zlo part II.
16. Noc Oživlých Mrtvol
17. Pro Všechny M.V.P.
18. Outro (Odpočívej V Pokoji / Sebevražedný Sklony)