Človeka baví zdvíhanie opony. Lenže na to potrebuje divadlo, klauna, ktorého pred oponu postavíte a oponu, ktorú ma zmysel zdvihnúť. Bekstejdže mali pôvodne byť takýmito pohľadmi do chceného aj nechceného zákulisia. Medzičasom sa zmenilo všeličo, napríklad aj to, že akosi prestali vychádzať. V redakcii sme sa preto rozhodli, že je najvyšší čas toto mentálne obžerstvo obnoviť. Aj keď zatiaľ netušíme, kde celý príbeh internetového mudrovania skončí.
Isteže sa dá. Dookola verklikovať moje vlastné múdra o scéne, ktorá scénou vlastne bola len kedysi dávno. Hip-hopová dvojročná bublina totiž spľasla spolu s bublinou celého hudobného priemyslu. A nie, nie je len problémom rapu, že albumy sa nepredávajú. Nepredávajú sa ani albumy Táslera či Knechtovej, akurát sa o tom menej hovorí. Preto naša úcta patrí za trochu netaktický krok Lumírovi, ktorý sa rozhodol oboznámiť čitateľov s príbehom jedného slovenského hiphopového vydavateľstva. Veď albumy aj tak predávajú už len alternatívne kapely, ktoré päťsto nosičov predali za dva roky predtým a predajú ich aj dnes (úprimne ma preto zaujíma, koľko albumov predá Kotrafakt, ak nedajbože niekedy ďalší vyjde).
Artattack bol vždy najmä hiphopový magazín. Hiphopový v tom širšom slova zmysle, nikdy nás nezaujímala iba hudba – možno aj preto, že sme prišli (ako množstvo ľudí, ktorí „scénu“ tvoria relatívne dlho) odniekiaľ inakadiaľ. Rozhodli sme sa preto, že Bekstejdže už nebudú len a výhradne o rape. Aj keď sa budeme snažiť, aby sa hiphopu aspoň vo všeobecnosti dotýkali.
Na slovenskej kultúrnej scéne treba povedať oveľa dôležitejšie veci, ako či si nejaký hotentot po frázach o ostrom svete oblečie manažérsky oblek a dá si svoju dennú osmičku za „smiešnych“ 30 litrov v hrubom.
Odporúčame: britskú Mercury Prize vyhrala len nedávno rapperka Speech Debelle s albumom Speech Therapy. Už len preto za to vypočutie stojí…
