Blogy a hip-hop majú čosi spoločné. Väčšina blogerov píše blogy o tom, ako píšu blogy, mnohí píšu blogy o tom, ako iní píšu blogy a len niektorí píšu skutočné blogy: o čomsi. Rovnako rapperi: množstvo zúfalcov rapuje o tom ako rapuje, rovnaké množstvo o tom ako rapujú iní (či už o nich alebo o sebe) a len málo z nich rapuje o čomsi.
Nejaký hudobník, tuším to bol svojho času Bob Dylan, povedal, že hip-hop je unikátny a fascinujúci žáner. Ako jediný dokáže spievať o tom, že spieva a na tom postaviť celý svoj imidž. V istom zmysle mal pravdu. Najmä v tom o vzťahovačnom imidži. A o tom, ako chudáčik trpí.
Je vtipné čítať slovenské rapové články o tom, ako hip-hop skapína a umiera na nedostatok. Najmä preto, že si ľudia nekupujú platne, albumy a asi aj upomienkové predmety. Bolo by to smiešne, keby to nebolo také priehľadné. Stačí sa ísť pozrieť do Hradca na Hip Hop Kemp. Kým na „normálnych“ festivaloch má svoj priestor tretí sektor a ktoviečo ešte, na hiphopovom poskakovaní si človek mohol kúpiť kebab alebo šiltovku. A tričko, potítko, nohavice, občas platňu, okuliare a mikinu.
Aby bolo jasné, nechcem, aby si teraz ľudia začali punkovo napaľovať albumy. V potravinách tiež nekradnete rožky, a ak áno, ste zlodej. Lenže v dobe, keď album má už každý pologramotný autor predvídateľných rýmov zo základnej školy (a to nie je len diagnóza slovenského rapu, český to má podobne a verím, že americký či britský tiež), akosi chápem znechutenie „normálnych“ priaznivcov tejto hudby. Hra na kultúru je totiž skôr smutno-smiešna.
Ale potom si to povedzme narovinu, je to biznis a správajme sa tak. Dvojdomosť a rozpoltenosť hip-hopu, kedy to na jednej strane hrá na staré časy a kamarátov, no len do okamihu, keď ide o peniaze, je na hranici skečov z Lietajúceho cirkusu. Paranoidná schizofrénia je diagnóza a paranoja je asi druhé slovo, ktoré náš hip-hop tak dobre vystihuje. Aj keď Woody tvrdí, že to že ste paranoidný ešte neznamená, že…
Preto, ak blogeri väčšinou blogujú o tom ako blogujú a rapperi rapujú o tom ako rapujú, chápem to. Ale diagnózy treba liečiť. Najmä, keď ide v hip-hope o peniaze. Neberme všetci tak strašne vážne, sme potom ostatným len na smiech – a bohužiaľ oprávnene. Bez peňazí to nejde, no s nimi často tiež nie – alebo fakt je táto hra len o retiazkach?
Moralizátorské polookienko odporúča: londýnsky Roots Manuva má vonku nový album Slim and Reason. Je fajn a je to Rodney taký, ako ho máme radi. Ani oldschool ani grime, ani garage ani glitch, 8-bit či hyphy, len Manuva.
