O tom, že na severe našej planéty sa robí výborný hip hop, asi netreba nikoho presviedčať. Napokon, nie je tomu tak dávno, čo sa na Slovensku predstavila zostava Looptroop. Z tejto krajiny dlhých zím je ale aj sympatická rapperka s menom PESHI. Nedávno vydala zajímavý album The Work of Art – The Art of Work, ktorý ocenili nielen mnohí poslucháči, ale aj hudobná kritika. I preto je najvhodnejší čas položiť tejto mladej dievčine s perzskými koreňmi pár otázok…
Ahoj Peshi.
Ahoj.
Možno nie si na Slovensku úplne neznáma, koniec koncov, uverejnili sme dve tvoje staršie skladby (Holding up the wall a Jealousy) a nový videoklip Hush Hush, no napriek tomu sa skús našim čitateľom predstaviť.
Nazdar ľudia. Volám sa Peshi a som rapperka zo Švédska. Žena – samozrejme. Nejaké korene mám v Perzii, ale vyrástla som vo Švédsku. Rapujem zhruba od roku 1996. Môj otec je tiež hudobník a navyše ešte spisovateľ – takže som po celý čas vyrastala obklopené muzikou. Navštevovala som hudobnú školu a tak… Hodiny klavíra, nejaké kurzy herectva – potom som začala písať básne a robiť vlastnú hudbu. Už skoro, keď som bola ešte dosť mladá. Možno povedať, že hudbu mám jednoducho v krvi, v žilách – v celom tele.
Ako si sa dostala k hip hopu?
To bolo niekedy v roku 1993. Cez leto nás prišla navštíviť sesternica z New Yorku a priniesla kazetu s nejakými zvláštnymi skladbami. A ja som sa do nich ihneď zamilovala. Tie skladby, to bol hip hop. Mala som vtedy tak jedenásť. O rok neskôr som sa dala dokopy s nejakými staršími „breakermi“ v našom meste. Vlastne s celou tou komunitou, breakdancermi, dídžejmi a writermi. No a samozrejme s „mcs“. Všetci boli o dosť starší, ale boli mi ako bratia a previedli ma cez všetko, čo v sebe hip hop a štyri elementy ukrývajú. Bola som taká klasická mladá „B-girl“(smiech). Niekoľko rokov som venovala breakdanceu, ale vždy som sa chcela prezentovať slovami. Viac ma to bavilo. No a už je tomu desať rokov. Od roku 1999 vydávam skladby v podstate „oficiálnou“ cestou. Nech už to znamená čokoľvek. Podpísala som na päť rokov zmluvu s nahrávacou spoločnosťou. Dnes mám 23 a vlastním label „Impersial Sounds“. Ale stále som to mladé dievča s veľkými snami.
Povedz nám čosi o tvojej kariére. Kedy sa začala brať „šoubiznis“ vážne?
Tak teda, brať „vážne“ som túto „hru“ začala v 1996, vtedy som už tušila, že z toho vyrastie čosi väčšie. Dala som sa dokopy s ďalšími dvoma rappermi. Skupina, ak sa to tak dá nazvať, sa volala „Loquacious“. Od spomínaného roku ‘99 mi vydávali skladby, zrazu som sa našla na albumoch a kompiláciách. Vyšli mi nejaké kazety a „EPčka“. Takže meno v undergroundovej scéne som vždy mala. Spolupracovala som napríklad s ľuďmi ako Dj Large, Sage Francis, John Legend, Slug. Už od 1998 som sa pohybovala na švédskej undergroundovej scéne. Organizovala som mnohé jamy a „open mic sessions“. Keď som bola mladšia, zúčastňovala som sa hádam na každej akcii vo Švédsku, takže ma ľudia poznali. Dvakrát som bola nominovaná na cenu „Swedish Hip hop Award“ za najlepšiu skladbu a EP a minulý rok som túto akciu moderovala. Ako som už spomínala, zmluvu som podpísala na päť rokov, no keď som videla, ako ten biznis funguje, rozhodla som sa vybudovať vlastný label. Poznám scénu, viem, ako to v šoubiznise chodí a keďže som dosť ostrá žena – bang! – a tak sa zrodil „Impersial Sounds“. Vždy som bola proti major labelom, pretože tie iba zneužívajú umelcov. A tí nemajú žiadnu šancu na slobodnú tvorbu. Toto som nechcela! Vždy som túžila robiť hudbu podľa seba, robiť svoju hudbu tak, ako ju cítim.
Pochybujem, že väčšina čitateľov počula tvoj nový album. Skús nám ho teda nejako predstaviť.
Ten album sa volá „The Work of Art – The Art of Work“ (v príslušnej sekcii nájdete jeho recenziu). Robila som ho so zámerom, aby bol kompaktný. Každá skladba je previazaná s tými ostatnými. Ten album je čosi ako kniha. Jeden celok. Mnoho ľudí robí CD tým spôsobom, že naň úplne nezmyselne nahádže 20 skladieb. Bez hlavy a päty. Nekoncepčne. Ja takto hudbu robiť nechcem a nebudem. To bola jedna z vecí, v ktorých som mala vždy jasno. Možno v tomto sa trochu líšim. Hip hop som vždy považovala za cestu, ako sa vyjadriť. V podstate je to umelecká forma a nie nejaký chvíľkový žart pár stratených indivíduí. Sama som vyrastala so štyrmi elementmi. Mám korene v skutočnom hip hope a ten je pre mňa čosi viac, než len akási muzika.
Ukrýva sa za tým albumom nejaký príbeh? Alebo inak, čo ním chceš vlastne povedať?
Ten album má v sebe čosi rozprávkové. A obsahuje množstvo rôznych príbehov. Tie sú ale napísané a ukryté v metaforách. Rada píšem v metaforách, prirovnaniach… mám rada takúto hru. Napríklad skladba „The Traveller“ – tá je o ceste dažďovej kvapky. Pieseň je ale v skutočnosti o mojom živote, o mojom osude. Podobne ako „Hush Hush“. Táto skladba predstavuje náčrt mojej mentality. Aká som. Všetko je to ale o kreativite. No na konci je vždy hudba. Tá je prvoradá. Z celého albumu potom vyžaruje taká zvláštna atmosféra. Z textov aj z „bítov“. Akoby ten album pulzoval. Verím, že je dôležité byť kreatívnou a inovatívnou. Cítim, že toto by malo byť moje poslanie „mc-ho“. Vytvoriť si štýl a kráčať vlastnou cestou.
Prezraď nám ako ten album vznikal.
No, najprv som si vybrala podľa mňa najlepších producentov vo Švédsku – „Flyphonic“. Vždy som mala rada ich prácu, zvuk ich skladieb, tie vibrácie, ktoré do nich vkladajú. Oni majú taký špecifický jazzový štýl, ktorý mi perfektne sedí. Myslím, že sme dokopy urobili krásnu muziku – nadčasovú a rovno od srdca.
A čo tvoje texty, čo nimi chceš povedať?
Vravím len to, čo si myslím. Vždy som písala o tom, čo v danom momente cítim. Nezáleží, či to je iba slovná hračka alebo to je niečo konkrétne. Pre mňa nie je podstatné vyjadriť iba pocit, prípadne čosi iné, dôležitá je aj technika. Sakramentsky dôležitá. Milujem slová. Rada sa hrám so slabikami. Takže pre mňa je rovnako podstatná technika, ktorou píšem, ako aj samotná téma.
Aký je tvoj vzťah k spolupráci s inými rappermi?
Som v kontakte s množstvom ľudí, takže ten vzťah je kladný. Niektorí z tých ľudí sú z Francúzska, iní zo Štátov. Čas ukáže, čo spolu ukuchtíme. Najbližšie ma ale bude počuť na francúzskych kompiláciách. Tam by mala byť aj kopa hostí z Los Angeles.
Ty a živá kapela? Pretože tvoja hudba priam kričí po tom, aby bola zahraná s partiou hudobníkov.
Mám kapelu, to je jasné. Je v nej sedem ľudí, plus dídžej a jedna vokalistka ako „background“. Ak chcete nejaké fotky, tak tie sú na www.peshi.com. Vždy som sa snažila svoje vystúpenia nejako ozvláštniť. A nechcela som, aby boli všetky rovnaké. Takže niekedy hrám iba s dídžejom, niekedy s celou kapelou, niekedy s dídžejom a dvoma živými nástrojmi. Občas vystupujem s dvoma dídžejmi a celou kapelou. Teším sa, keď to trochu obmieňam. Ja som už raz taká – premenlivá.
Plánuješ nejaké turné po Európe?
Iste, bola som v Holandsku a najbližšie sa chystám do Francúzska. Ale ešte predtým pôjdem na veľkú švédsku šnúru a potom pozriem nejaké jazzové festivaly. Následne ma čaká tá Európa. Ale žiaden stres, všetko pomaly, v pohodičke…
A čo ty, Slovensko? Nechystáš sa navštíviť našu krajinu?
Samozrejme, že plánujem. Už som sa o tom s pár ľuďmi bavila. Rada by som sem prišla, zahrala pár „šou“. Chcem spoznať vašu scénu, stretnúť nejakých zaujímavých ľudí.
Poznáš vôbec slovenskú hudbu? Slovenský rap?
Jasné… Jeden priateľ z Artattacku (zdravím Dick – pozn. autor) ma trochu uviedol do slovenského hip hopu. Už som počula kopu „mcs“ z vašej krajiny. Hip hopová scéna tam u vás vyzerá byť hustá. Podobne ako v Čechách.
Čo je pre teba v živote najdôležitejšie? Hip hop?
Byť zdravou a šťastnou. Možno to vyznie ako klišé, ale je to tak. Mať nespútaného ducha, ktorý mi dovolí sa ako ľudskej bytosti zdokonaľovať a tohto ducha si pestovať a hýčkať. A samozrejme mať inšpiráciu, aby som mohla stále robiť dobrú a krásnu hudbu a cez ňu šíriť pozitívnu energiu. A tak trochu i lásku.
Máš aj nejaké iné záujmy?
Ani nie. Celý môj život sa točí okolo hudby. Mám vlastnú nahrávaciu spoločnosť, takže keď hudbu priamo neskladám, tak pre ňu pracujem. Doslova (smiech). Ale muziku naozaj milujem a milujem všetko, čo robím. Pre seba, pre ňu. Keď si potrebujem trochu oddýchnuť, vypadnem niekam s partiou. Len tak si vyrazíme. A áno, mimochodom, baví ma robiť dizajn šperkov a oblečenia.
Pozdravy? U nás je to tak trochu povinná jazda na záver.
„Big Up to the Slovakian people!“ Čoskoro sa tam u vás ukážem. Takže dávajte na to bacha! Ak máte radi trošku jazzu a čistú lyriku, moje veci by sa vám mohli páčiť. Za chvíľu bude vonku druhý singel „Jasper Flute“, majte uši a oči otvorené. A podporte nezávislé hnutie. Napríklad aj cez Impersial Sounds…
