Predstavte si to takto. Nájdete dvoch českých rapperov, jedného zvukmajstra a jedného hudobného producenta. Z nedostatku invencie nazvete túto zostavu SuperCrooo. Vydáte album, na ktorom urazíte skoro každého. Väčšinu ostatných rapperov, premiéra, politikov v parlamente, senát a množstvo umelcov z rôznych vôd šoubiznisu. Bulvár si na vás s chuťou zgustne. A vy sa začnete predávať. Tesne sa vyhnete množstvu žalôb za poškodzovanie dobrého mena. Napríklad od Dády Patrasovej. Postavíte sa do pozície, že vám všetci môžu vyliezť na hrb. Natočíte skladbu, v ktorej napadnete novo vyprodukované superstars. A potom necháte svoj klip rotovať v tej istej hitparáde, ako vami kritizované „hviezdy“. Nakoniec v nejakej televíznej relácii priznáte, že aj tak vám ide iba o peniaze a na forme, ako sa k nim dostanete, vám vôbec nezáleží. Samozrejme, nezabudnete na kritikov, ktorí sa budú rozplývať nad tým, ako ste originálny, invenčný a ako máte spasiť domácu hudobnú scénu. A predovšetkým si nezabudnete nechať vyfúknuť sošku Anděla Moimirom Papalescom. Aby ste mohli vyhlasovať, že celý hudobný svet je zmanipulovaný.
Potom sa môžete všetkému otočiť chrbtom a vydať album v limitovanej edícii 500 kusov, nazvať ho Dixxx a vykašľať sa na všetky škatuľky a poučky ako spraviť dobrú hip-hopovú skladbu. Podklady hodíte do elektro polohy, ktorá polovicu scény rozčuľuje a tá druhá sa pred nimi klania, miestami zvýšite bpm a celé to nazvete elektrofunk. Nevadí, že to s funkom nemá v podstate nič spoločné.
Nový album – aj keď to je podľa nich iba bočný projekt – Jamesa Colea a Huga Toxxxa je zahalený v pre nich tak typickom elektronickom šate, ktorý ale na rozdiel od Toxic Funku tentoraz aj pasuje. Ba čo viac, občas mi pripomínal produkciu od Edition Terranova – a to je obrovská poklona. Samozrejme, na albume nájdeme dosť skladieb, v ktorých si SuperCroo idú to svoje klasické „rozprávanie pre samo rozprávanie“ – teda „blablabla drísty“ – no prekvapujú skladby, kde „rozprávajú, aby aj niečo povedali“. Napríklad Jádro Zubra alebo Chtít mít víc – skladba mimochodom výborná, ktorá sa s priaznivými ohlasmi stretla aj u väčšiny hudobných kritikov (podotýkam, nehip-hopových). Režú v nej totiž priamo do živého, veď každý z nás chce nejaké to „blik blik, píp píp“. Nadhľad tohto textu je naozaj excelentný. A áno – to podstatnejšie – náramne vtipný. Už som si myslel, že sa chalani vystrieľali, no našťastie to nie je pravda. I keď stále platí, že klasických SC pózičiek je aj na tomto nosiči viac než dosť.
K jednoznačným kladom CD treba prirátať fakt, že Dixxx sa vyznačuje naozaj výborným, kryštálovo čistým zvukom. Možno najlepším, aký som zatiaľ v domácej – myslím československú – produkcii počul. Na niekoho môže dokonca pôsobiť až umelo – to je vec vkusu – ja mám práve takýto ostrý zvuk rád.
Osobne by som privítal viac skladieb, ako Nakopni Dixxx a Benchpress, kde sa vyhral predovšetkým producent. No rap je organickou súčasťou tých skladieb – aj keď nie dominantnou. Moja prvá a uznávam, že nelogická, asociácia bola – The Prodigy. Skladby majú totiž podobnú atmosféru ako staršie skladby tejto britskej partie. No ak vám raverské začiatky nič nehovoria, neviem, ako zareagujete na tieto tracky. V každom prípade – hip-hop to nie je. Zato je to výrazné oživenie albumu.
Niekde som si prečítal myšlienku, že SuperCrooo sú dnes tam, kde bude zvyšok českej hip-hopovej scény za tri, štyri roky. Ono sa to zdá trochu odvážne tvrdenie, ale ak trochu sledujete skutočne progresívny vývoj v rapom ovplyvnenej hudbe, zistíte, že sa naozaj pritvrdzuje a stále výraznejšie sa oblieka skladbám elektronický šat. Aj keď je pravda, že na britskú avantgardnú „rapovú“ hudbu (urban music, grime) James a Hugo svojimi experimentmi ešte stále nemajú.
Paradoxne, skladby, ktoré pripomínajú klasických Supers a album Toxic funk, sú na albume Dixxx tými slabšími. Hugo Bosss, Linoleum, Commando X – napriek narážkam na kde koho – veľmi nerežú.
Dixxx je ale ako celok príjemným prekvapením. Od SuperCrooo som čakal niečo podstatne horšie a toto CD sa mi (no hej, celkom nerád to priznávam) páči. Napriek mnohým výhradám, množstvu divadielka a hrania sa na čosi, čo James a Hugo nie sú. Ale „hranie sa na niečo“ je presne ten výraz, ktorý toto CD vystihuje zo všetkého najlepšie. Zopakujem jedno, čo som už raz napísal: „Ak si uvedomíte, že tento album vás chce v prvom rade zabávať a až potom čosi povedať a máte radi atmosféru kasín, blikajúcich neónov a širokých ulíc amerických nákupných tried, Dixxx vás bude baviť.“ Pretože Dixxx, to je v prvom rade divadlo, na ktorom sú hercami nielen James a Hugo, ale aj každý poslucháč, ktorého vtiahli do svojej zvláštnej a špecifickej hry.
Vlastne, možno je toto CD a celá tvorba SuperCrooo úplne o niečom inom. Možno si z nás iba strieľajú, smejú sa na reakciách ľudí a v duchu filozofických tradícii dnešnej postmoderny iba blafujú. A ich tvorba je manipulácia s názormi a emóciami ľudí. Asi príliš kombinujem alebo sa stávam paranoidným. Aj za to môže album Dixxx.
Tracklist k DIXXX limited edition (RapSport – 2005)
1. Intro
2. Nakopni Dixxx
3. Hugo Bosss
4. Linoleum
5. Commando X
6. Benchpress
7. Skit
8. Jádro Zubra
9. Yeeeah! + Dirty King
10. Skit
11. Svět je nádherný
12. Chtít mít víc
13. Velmi nemocné kroky + hidden guests Luci & Niki
