Mám rád grime. Tým to vlastné celé začína i končí. Len pri málo hudobných štýloch a žánroch som sa stretol s rovnako radikálnymi, až fanatickými postojmi. Ak naň totiž niekto natrafil, buď ho začal rovno milovať alebo sa mu zdal primitívny, naivný či odporný. Grime, a najmä ten viac-menej konzervatívny, je totiž tak špecifický svojim prejavom a hudobnou stránkou, že vyvoláva protichodné reakcie. Čo považujem za úžasné.
Prečo však ten úvod? Pretože práve Wiley je v súčasnosti korunným princom tohto špecifického britského zvuku. Tvorca eskibeatu, krstný otec Roll Deep Crew a jeden z „stvoriteľov“ Dizzee Rascala. Práve o ich nevraživosti pripomínajúcej „vojnu“ Blur vs. Oasis sa v britskej tlači popísalo mnoho strán. Podobne ako tieto rockové kapely totiž svoje nové albumy vydali naraz.
Kým sa ale Dizzee na svojom Maths and English z kazajky menom grime úspešne vyvliekol a jeho hudba je skôr industriálnou paranojou súčasného mesta, „Eskiboy“ Wiley ostáva štýlu výraznejšie verný. Následkom však je, že samotný album je trochu nudný. Pretože mu chýba invencia, ktorá klasickému grime trochu dochádza.
Kým u Dizzeeho je totiž ľúbivosť väčšinou podriadená experimentu, u Wileyho to je ľúbivosť podriadená klubovým stereotypom. A tak, čuduj sa svete, kde sa na smetisko ďobú dva kohúty, vyhráva Roll Deep s ich novou „doskou“ Rules And Regulations.
To neznamená, že album Playtime Is Over je zlý. Je nadpriemerný, lenže od človeka, ktorý už raz dokázal definovať nový zvuk hiphopu príbuznej scény, sa predsa len čakalo čosi viac. Na albume sú skladby, ktoré fungujú lepšie (Bow E3, Gangsters, Eski Boy či Baby Girl), no i také, ktoré vyslovene nefungujú (Flyboy, No Qualms, Come Lay With Me).
Iste, môžeme sa baviť o variabilite, o úprimnosti albumu (i keď sa priznám, že mnohým narážkam nerozumiem, a to sa túto britskú scénu snažím poctivo sledovať), o kauze okolo skladby Letter To Dizzee, lenže narovinu, koľko ľudí u nás rozumie anglicky tak dobre, aby dokázali sledovať spitting?
Môžeme vravieť o tom, že tento album je do veľkej miery „one man show“, keďže Wiley si väčšinu skladieb aj sám odprodukoval. Ale stále sa nemôžeme zbaviť pocitu, že mu čosi zásadné chýba. Akoby chcel prekročiť hranice, no bojí sa urobiť ten najdôležitejší prvý krok. Čo je práve v prípade Wileyho vcelku paradox.
Myslím si, že do klubu, ak budú v sete správne namixované, budú skladby z Playtime Is Over vhodné. Tak isto, ako sú v klube fajn Kode 9 či Loefah, no doma by som s ich na rozdiel od Skreama nepustil. Preto, nový Dizzee by ma v klube nebavil, no doma ma baví. A doma ma zase nebaví Wiley. Pomalé skladby sú príliš sladké, rýchle zase akoby nedovarené.
Pravdupovediac, pred dvoma rokmi by ma Playtime Is Over položil na kolená. Lenže dnes sme už trochu inde. Nostalgia je krásna vec, no nie vždy na ňu máte chuť. Preto: Playtime Is Over je dobrý album, bohužiaľ však, iba dobrý. Už len kvôli tým pár skladbám trochu škoda.
Produkty labelu Ninja tune a Big Dada na Slovensku distribuuje spoločnosť Wegart
Tracklist k CD Playtime Is Over (Big Dada / Ninja Tune – 2007)
1. 50/50
2. Bow E3
3. Slippin´
4. Flyboy
5. Baby Girl
6. Gangsters
7. Stars
8. Letter 2 Dizzee
9. My Mistakes
10. No Qualms
11. Johnny Was a Bad Boy
12. Nothing About Me
13. Come Lay With Me
14. Getalong Gang
15. Eski-Boy
16. Playtime´s Over
