Tú rozhlasovú „výmenu“ ste asi všetci počuli. Čudesnú schopnosť rozprávať o starých krivdách však nechajme bokom. Zaznela totiž oveľa zaujímavejšia otázka: Kto môže byť hudobným kritikom? A kedy takýto kritik vzniká?
Pointu môžeme prezradiť rovno na začiatku. Hudobným kritikom môže byť hocikto. Rovnako ako môže byť hocikto rapperom, tenistom či chirurgom. Aj keď kritik má bližšie skôr k rapperovi či tenistovi, ako ku chirurgovi.
Chirurg potrebuje diplom. Tenista však iba hrať tenis a byť v tom dobrý. Hudobný kritik musí tiež písať hudobné kritiky a byť v tom rovnako dobrý aspoň natoľko, aby to niekto čítal.
Do novín píšem o hudbe viac ako šesť rokov, pre Artattack o čosi dlhšie. Samotné recenzie kamuflujem možno desať, prvé ešte v médiách, ktoré už nejestvujú. No školu či akési zvláštne kurzy som k tomu nikdy nepotreboval (napokon predstava o modernej populárnej hudbe na bratislavskej katedre estetiky či hudobnej vedy zahŕňala džez z polovice 20. storočia).
Čo potrebuje kritik?
Čo teda potrebuje človek na to, aby sa stal hiphopovým kritikom? Nič. Nejestvuje škola, kde by sa to naučil, nejestvujú ani nutné vedomosti, ktoré musí ovládať. Vedomosti sú fajn, ale užitočné bývajú len na jedinú vec: aby zaujali čitateľa.
Umelec je totiž každý, komu ľudia veria, že je umelcom. Hudobným kritikom rovnako každý, komu ľudia podobný nezmysel uveria. Nemusí vedieť vymenovať desať najzásadnejších albumov dekády, superdôležité skupiny ani zlomové momenty v kariére Tupaca.
Musí vedieť pobaviť svojich čitateľov, musia mu veriť, rovnako ako šéfredaktor portálu, novín či hudobnej stanice, ktorý mu umožní verejne sa predvádzať.
Kľúčové je slovo „veriť“. Kritik je kritikom len do tej miery, do akej mu ľudia veria. Veria jeho vkusu, jeho názoru aj jeho komplexom. A veria, že ak niečo pochváli, oplatí sa s tým stráviť hodinu počúvania.
Dôležitá viera
Viera je vlastne kľúčová vo všetkom, dokonca aj v prípade chirurgov. Chirurg musí skončiť školu, nielen preto, že tá môže (a nemusí) zaručiť, aby mu ľudia na stole nezomierali. Musí tiež skončiť školu preto, že spoločnosť sa kedysi dohodla, že túto školu musí skončiť. A tejto dohode všetci veria.
Preto (väčšinou) nepustíme k operačnému stolu šialencov a šarlatánov. Pri mnohých oblastiach sa však spoločnosť takýmto spôsobom nedohodla. Z toho dôvodu tenista diplom nepotrebuje, a nepotrebuje ho ani hudobný kritik.
Zhrňme to: hudobným kritikom je každý, o kom si myslíte, že ním je. A ak si to nemyslíte, jednoducho pre vás hudobným kritikom nie je (a môže mať v novinách napísané za menom hocičo).
Úplne rovnako bude niekto rapperom len dovtedy, pokým ho za rappera budete považovať – sám sa tiež môže nazývať akokoľvek.
Toto všetko však nijako nesúvisí s tým, že umelecká kritika je už zo svojej čudesnej povahy subjektívna. Že niektorí tvrdia opak a pokúšajú sa to maskovať idiotským jazykom plným cudzích slov, to je na iný Bekstejdž.
