When I say HIP- HOP you say …………….. KEMP
A teraz schválne, kto z Vás si ešte spomenie na túto minimálne tisíckrát opakovanú frázu? Počítam s tým, že každý. V termíne 18.až 20. august totiž slovo hip-hop rotovalo v ovzduší Hradce Králové neustále. A tak to aj malo byť. Veď práve vtedy prebiehali „slávnosti“ všetkých, ktorí milujú „hip-háp“ alebo sa pri ňom aspoň dobre bavia…
Tento rok oslávil najväčší festival v strednej a východnej Európe presne piaty rok od svojho založenia. Line-up nadupaný ako vždy, lokalita priam ideálna, čo viac si želať ?! Snáď len dobrú návštevnosť a účasť vystupujúcich. Či sa všetko splnilo sa dozviete, ak vydržíte čítať do konca 🙂
Zameniť money a prekročiť hranice
A je tu piatok. Jou fellas, naskočiť do auta, ide sa na kemp. Ale ešte predtým si treba zameniť nejaké peniaze. Vybrali sme sa do najbližšej zmenárne, kde nám síce nezmenili imidž ako v rovnomennom TV programe, ale zato nám „čenžli“ slovenské za české. Už nám nechýbalo nič, iba počkať na nášho dvorného šoféra a mohli sme sa s radosťou a úsmevom na tvári (nemala v tom prsty žiadny zelená vec) vybrať smer Hradec Králové. Naša posádka v zložení Mirek, Pepo a ja a.k.a. Libuše, úspešne zvládla všetky nástrahy diaľnic a po približne 5 hodinách zaparkovala v areáli kemp-u, ktorý už v hojnom počte obývali ľudia z celej Európy. „Rýchlo“ vybaviť akreditačky, zložiť stan a hor sa nasávať atmosféru festivalu a vychutnávať si hudbu.
Kvôli nášmu mierne neskorému príchodu nám utiekli niektoré chuťovky, ale my sme si to vynahradili, veď sú pred nami celé dva dni. Ako prvý sa nám ušli poľskí WWO. Ich šou ma nijak zvlášť nechytila, pamätám si však moment, kedy som prvý krát uzrela mega svietiacu tabuľu hip-hop kemp. Pobavilo ma to a išla som sa túlať ďalej. Na hlavný stage som sa dostavila v čase keď bol už na rade britský rapper Klashnekoff. Mala som tú česť zoznámiť sa s ním bližšie až tu, ale vzdávam hold. Vystúpenie sa vydarilo (až na ten výpadok svetiel) na výbornú, ľudia spolupracovali a dokonca aj ja som si sem-tam zakývala hlavou.
Prvý deň sa u mňa niesol v znamení zoznamovania sa s prostredím, tak som nikde nevydržala viac ako pol hodinu. S výnimkou hlavného stage-u, kde som strávila snáď celý večer a noc. Keď som sa už dostatočne oboznámila s tým, čo kde je (čo bol menší problém, keďže som program našla až v sobotu ráno) opäť ma nohy zaviedli na Bbarák live stage. Na ňom sa už odohrávala francúzska elegancia a cit pre rytmus. Jednoducho C2C. Čo povedať viac ako Waaaaaaaaaaaau? Nikdy som nevidela partiu chalanov, ktorí vedia hudbu takto precítiť. Vychutnávali si každý pohyb rukou smerujúcou na gramce a ešte zvládali prácu s publikom. Ako inak na jednotku.
Myslela som, že toto bol pre mňa hudobný vrchol tohtoročného kempu. To je po sumarizácii veľmi ťažko povedať. Po tomto neuveriteľnom vystúpení prichádzajú na scénu Hocus Pocus. Super hudba v kombinácii so živou kapelou nemohla byť zlá. A to veru ani zďaleka nebola. Práve naopak. Odchádzame sa občerstviť, aby sme sa vrátili na amerikan star zo západného pobrežia – M.E.D. aka Medaphoar. Vzrastom malinký „černoško“ v červenom, no hudobne veľký človek. Zozadu ho istil DJ Rafik, chvíľami Dj Adlib. Slušný výkon bez hypemana. Keď však pustil ako poslednú vec nakladačku Push, nejeden jeho fanúšik skákal o dušu. Náš Mirek taky tak 🙂 (pozn. red. – J.Dilla R.I.P).
Nasleduje Afu-ra. Oproti jeho koncertu na Pohode sa zmenil asi iba jeho výzor, nemal už ani ten jeden dred na hlave a tak som si pozrela cca. 10 minút a pobrala som sa do stanu. Cestou sme sa pristavili pri Global Station, aby sme si ešte na dobrú noc pozreli DJ Krush-a. Bohužiaľ, stage bol kompletne preplnený a tak som sa chvíľu „balansujúc“ na špičkách snažila zazrieť ho. Únava a vyčerpanie však urobili svoje, netreba to siliť, že jo?
Americký „blázen“ a Česko „betlí“ Slovensko
Slnečné lúče prenikajúce cez náš stan mi dávali najavo, že spať môžem aj doma a treba vstávať. Noc sme prežili bez ujmy na zdraví, aj keď sa sama čudujem, ako sa mi podarilo zaspať pri tom hluku , čo robili naši nemecky hovoriaci susedia. Ale nevadí, fest je aj o tom a ja som sa neprišla sťažovať. Po aspoň minimálnej rannej hygiene (luxus nebol dostupný) a raňajkách sme sa vybrali do areálu. Kúzlo minima ľudí sa mi veľmi páčilo, nemusím sa tlačiť a predierať, ale nebudem zlostiť tých, ktorých tam nepustili 🙂 Prezreli sme si shopy s handrami, CD´s a všeličím iným (áno, aj s hip-hop šperkami), pokračovali sme vo flákaní a zároveň čakaní, kým vystúpia Kaidžas s Luccom, ktorých sme nakoniec aj tak zmeškali. Nie však našou vinou, celý sobotný line-up sa na hlavnom stage-i mierne poposúval, čo malo za dôsledok aj to, že sme pár koncertov vynechali. To však nebol prípad Zverinu. Toho sme našťastie stihli. Inak by sme nevedeli, že sa v piatok pekne ožral a nepočuli jeho vykričané hlasivky. Ukázal však, že je profesionál, pretože sa to na kvalite jeho vystúpenia nijak zvlášť neprejavilo.
Okolo 17-tej sme už nastúpení do posledného čakali na začatie IDA DJ BATTLE. Týmto veciam síce vôbec nerozumiem, no aj tak som prišla podporiť nášho slovenského zástupcu (budem hovoriť za všetkých Slovákov) ostrieľaného DJ Spinhandz-a. Inak tento rok bolo vo všeobecnosti žalostne málo Slovákov. Aby som bola presná, Spino bol jediným Dj zástupcom v tomto battle. Hanba nám. Prejdime však ešte na skok k spomínanému battlu. Podľa mojich informácii do finále postúpili Dj Lowa a Dj Aka (IdeaFatte). Víťazom sa nakoniec (podľa všetkého oprávnene) stal DJ Lowa. Gratulujeme!
V tom čase som sa už predierala na hlavný stage, kde sa schyľovalo k Súboju titánov. Nie, nie žiadny historický zápas, ale Freestyle battle CZ vs. SK. Za Slovensko bojovali dvaja víťazi ArtAttack Freestyle Battle – hardkór mašina Kaidžas (r.2005) a mladá krv a nádej Strapo (2006). V súboji sa stretli s českým kráľom Tafrobom a „malým Pepkom“ Ideom. Mne osobne sa ich spoločné fakovanie nesmierne páčilo. V prvom kole sa nám každý predstavil, zničil ostatných a vychválil sám seba. Naši dvaja chlapci sa zohrali dobre, aj keď som sa miestami neubránila pocitu, že Strapo dostal v predposlednom kole menej priestoru. Ale netreba nad tým zbytočne uvažovať. Najlepšie bolo kolo posledné, keď sa rapovalo na preskačku. Kto nakoniec vyhral ostalo myslím na diskusii poslucháčov. Alebo sa mýlim?
Čas pokročil a na pódiu sa objavili dvaja nemecky hovoriaci páni. Každému bolo jasné, že začína Curse. Musím pochváliť dobrú spoluprácu s publikom, neservírovali hneď na „šupu“, ale pekne sa s vriacim kotlom pod nimi vyhrali, čo dodalo na celkovom dojme. Osviežení a posilnení sme sa na stage vrátili v čase, keď svoju lyriku prezentovali Indy a Wich. Tieto stálice a hviezdy CZ rapu ma neskutočne prekvapili. Nikdy som si nemyslela, že nie sú kvalitní, to vôbec nie. Ale v kombinácii s festivalovou atmosférou naložili tak silne, že som chcela kričať o prídavok.
A čo bolo potom? To bola nálož. Napochodoval „blázen“ numero uno RA The Rugged Man. Chlapík vizážou pripomínal skôr rockového fanatika. Mastné dlhé vlasy, tlsté brucho a žiadne zábrany. Bola to obrovská nálož. Napriek všetkému sa mu nedá odoprieť, že rapovať teda vie. Zrazu zoskočil pred ľudí snažiac sa zobrať foťáky a nejaké šiltovky. Mňa osobne najviac pobavilo, keď sa ledva vytrepal hore na stage a začal sa nekontrolovateľne váľať po pódiu. Tiež nepopieram môj strach, keď sa nebezpečne blízko priblížil k našej skupinke nevinne postávajúcich ľudí na pravom boku stage-u. Fuuuuha no masaker, ale nezabudnuteľný.
Ďalším svetlým bodom sobotného večera bolo vystúpenie britskej formácie Sway + Pyrelli. Niežeby ma šou Sway-a nejako extra zaujala, skôr som sa bavila na mladíkoch, ktorí vedľa nás skákali do rytmu tak energicky, až som začala mať obavy o konštrukciu pódia. Bol by hriech zabudnúť na super génia, menovite kanadského Dja menom A-trak. Ten čo tam dával? Ani neviem nájsť superlatív, ktorý by vystihol to, čo tento mladík predvádzal. Presnosť a super prechody, všetko na jeho vystúpení bolo geniálne. Už som nemyslela na nič, zvlášť keď som vedela, že Guru neprišiel. Videla som ho aj tak v Bratislave 🙂 Následne však na pódium vybehli Cali Agents (Rasco a Planet Asia) a bolo „vymalováno“. Tí dali bodku môjmu sobotňajšiemu zážitku.
Zbaliť sa a vyraziť domov
Kemp je síce trojdňovou akciou, nanešťastie sa však naša skupina musela kvôli pracovným povinnostiam a telesným potrebám predčasne vrátiť. Naposledy sme teda dali papa areálu a super naladení sme vyrazili smer domovina.
Aký bol vlastne Hip-Hop Kemp 2006? Kto bol vie, že jednoducho super. Kto nebol, možno už ľutuje. Nie nadarmo je to festival with atmosphere 😛
PS: Chcela by som záverom poďakovať Pepovi, že nás zdravých doviezol domov, Mirek-ovi že vie super rozkladať stan a samozrejme organizátorom.
Text: Khykha Foto: Dick, Keit, Riči, Gabriela
