Na Slovensku dorazí všetko s meškaním. Obzvlášť v hudbe. Domáci hip-hop si stále ulietava v akomsi boombape a zabúda, že robiť poctivý „starý“ hip-hop je tak veľmi ťažké, že to skoro nikto nezvláda. Za progresívne domáci producenti považujú retrosyntetizátory a sláky, ktoré boli vonku objavom tak pred piatimi či desiatimi rokmi.
Vlna dubstepu sem dorazila v okamihu, keď v Británii nastupovalo wonky a wonky či bassline sem poriadne nedorazili dodnes. Rovnako ako grime či glitch-hop. Jednoducho, domáci hip-hop, ale aj takzvaná elektronická urban music sú zväčša zacyklení v pohodlných istotách a radšej si počkajú nie na to, čo je práve „in“ v kluboch New Yorku, Londýna či Berlína, ale čo sa hráva v televíznych hitparádach. A ešte aj vtedy s meškaním niekoľkých rokov.
Tie dva, tri pokusy držať krok s dobou sú u nás skôr výnimkou než pravidlom. No každý z nich si zasluhuje obdiv – prinajmenšom za odvahu. Pretože byť aktuálnym u nás paradoxne znamená byť totálne mimo. Ale to je do istej miery publikom: obzvlášť hiphopovým, ktoré je (bohužiaľ to musím povedať takto) zväčša nedospelé a úplne bez vkusu. Stačí sa pozrieť, aké kapely sú tu najpopulárnejšie.
Byť aktuálnym totiž neznamená byť „trendy“. Znamená to byť dostatočne tvrdohlavým, neriešiť predaj – ktorý už s výnimkou Rytmusa prakticky nejestvuje a aj on už nerobí rap – a jednoducho sledovať hudbu ako hudbu, nie ako nejaké do seba zahľadené žánre. Preto ma vždy milo prekvapí, keď z domáceho rapového ihriska vylezie niečo, čo hľadí ďalej ako k prvej preliezačke. Aj keď mám pocit, že za všetkými podobnými projektmi sú zhruba traja ľudia.
Keď Bene s Karaoke Tundrom vytvárali Peťa Tázoka, bol to trochu temný, depresívny príbeh-metafora každého tunajšieho malomesta. V symboloch a odkazoch, prirovnaniach a porovnaniach, náčrtoch či obrazoch hovorili o druhej strane našich životov. V projekte spolu so Stratasoulom sa teraz Bene rozhodol porozprávať o tej prvej – obyčajnejšej strane. O tej, za ktorú nás (údajne intelektuálov) zo strednej triedy všetci tí tak strašne skutoční slovenskí rapperi nenávidia. Akoby oni žili v inom svete.
Slovenčina pre samoukov pritom zaujímavo rozhodila už svoje kulisy. Bene je považovaný nielen za jedného z najaktívnejších, ale aj z najduchaplnejších domácich (viac-menej) rapperov, Stratasoul zase fungoval viac v deephouseových kruhoch. Netajil sa však svojou záľubou aj v iných elektronických žánroch. Napríklad v „inom“ hiphope. Ak si to spojíte, vzniká zvláštna kombinácia. Elektrobeaty a veršovanie, trochu halftime a trochu wonky, trochu 8-bit a trochu retro: dokopy čosi, čo si fanúšik Jednašestky či Kontrafaktu zvyčajne nepustí. Na druhej strane aj tak všetci vieme, že toto nie je Beneho cieľová skupina.
Ten zvyšok si azda dokážete domyslieť aj sami. Slovenčina je veľmi príjemný počin. Ak ste nejaká variácia na domáceho kaviarenského povaľača (ako ja), bude vás veľmi baviť. Aj na druhé či piate vypočutie. Ak hľadáte technicky vycibrený flow alebo parketový bounce, aj tak siahnete niekde inde.
Bene a Stratasoul sú jednoducho veľmi dobrým oživením domáceho hiphopu. Znie to moderne, počúva sa to dobre a text má zmysel. A že to pre mnohých už nie je hip-hop? No a?
Tracklist:
Opakovanie:
