Pamätám si: pred niečo vyše rokom, keď som mal ešte s niektorými slovenskými rapovými formáciami vcelku štandardné – teda nijaké – vzťahy, navštívil som jeden (vraj) štýlový bratislavský klub na Obchodnej, aby som si vypočul tlačovku s maskotom o tom, aký že ten premiérový slovenský a výhradne hiphopový, festival bude úžasný.
Prišlo mi to vtedy zaujímavé, i keď za ním stála relatívne pochybná agentúra, no nie úplne pochybní ľudia. Všetko v živote je raz prvýkrát, čo platí aj pre slovenské rapové mecheche. Lenže trepať sa do Hornej Dolnej sa mi nechcelo a po skončení srandy sa i tak ozývali hlasy vraviace o fiasku. Ani nie tak návštevnosťou, ako skôr organizáciou.
Prešiel však nejaký čas, zrazu nastali nezhody a ohováranie: a odrazu máme veľké rapové festivaly dva. Prinajmenšom. Mediálna prestrelka typu kto ukradol čomu čo, to riešiť nebudeme. Napokon, pravda je bohviekde. Špekulovať o morálnych profiloch niektorých ľudí, ktorí akože udávajú cestu v slovenskom hip-hope, je i tak stratou času, nervov a ilúzií.
Keď ale nedávno zazvonil v redakcii telefón, že čo takto trochu potlačiť a pomôcť Hiphop Festu, kolega dotyčných odkázal na mňa. Čím to vďakabohu skončilo. Medzičasom sa totiž zmenil môj vzťah k niektorým ľuďom, rovnako ako niektorých ľudí ku mne. Som však našťastie v pozícii, keď si môžem dovoliť ignorovať.
Celé to však začalo ešte o čosi skôr, keď tento festival prišiel spropagovať akýsi tanečník Justina Timberlakea, ktorý s festivalom má spoločné asi toľko, ako ja s raketovým programom Apollo.
Bohužiaľ či vďakabohu, keďže s týmito ľuďmi nechcem mať nič spoločné, rozhovor išla urobiť kolegyňa. Pričom nám tu všetko tak trochu trvá a články vychádzajú, kedy vychádzajú. Ale keď o ôsmej ráno niekoho zobudí nasratý a vulgárny telefonát, že čo to, ako to, kde to a najmä, prečo to ešte nie, tak premýšľam, s kým sa títo ľudia bavia. A kto si myslia, že sú.
Lokálni bezvýznamní snaživci, ktorí náhodou stratili súdnosť, alebo skôr od prírody „nepostretnutí“? Ono, jedna vec je komunikácia s nejakým webom a iná s mienkotvorným médiom. Cink, lampička sa rozsvietila.
Vrcholom však je prípad, keď vám nepríde headliner festivalu, viete o tom a ľudí bohapusto zavádzate. Keď sa zistilo, že na Pohodu neprídu Cansei de ser sexy alebo že nevystúpia Air, našprintovalo presscentrum a novinárom poskytli všetky potrebné informácie. Ba i niekoľko nepotrebných. Hovorí sa tomu totiž profesionalita a záujem o ľudí. Lebo novinár je prostredník medzi nimi a organizátorom. A tiež sa tomu hovorí vytváranie imidžu značky.
Ale v poriadku, môžeme to celé zredukovať na biznis. Poprosím len: nech potom prestanú chodiť tlačovky a zvoniť telefonáty typu, že máme niečo ultra super najsamšpica geniálne, napíšte o tom. A toto už platí všeobecne, nie na kohosi konkrétne. Ale tiež: ak z toho urobíme biznis, správajme sa ako obchodníci. Teda ako profesionáli. Veď ono to raz hádam dorazí aj na Slovensko.
