Je to taký folklór. Všetci sa vyplakávame nad spomienkami na časy, ktoré boli kedysi dávno. Cez ružové okuliare nostalgie spomíname na minulosť, keď bolo všetko lacnejšie, lepšie a úprimnejšie.
Keď ešte rapperi robili rap a nie disko, writeri maľovali panely a nie smutno-smiešny streetart, keď dídžeji jugglovali platne a nepúšťali house na striedačku s rokenrolom. Jednoducho, chceme „zpátky do dní“ – akurát že tie dni v skutočnosti nikdy neboli.
Pritom je to celé inak. Napríklad tento rok je rok, keď už v jeho polovici máme za sebou dva albumy, ktoré sú na miestne pomery tak nadštandardné, že aj keby už nevyšlo nič (hiphopovo) zaujímavé, mohli by sme hovoriť o dobrom rapovom roku.
Tie dva albumy spája niekoľko vecí – a pár zároveň rozdeľuje. Sú to oba debuty a to debuty neskoré, odložené, a vlastne aj čiastočne odležané. Prvým je Wonderov debut Špinavý poet, druhým debut Strapa 23. Kým však Šboy priniesol rap v tradičnej, čistej a priamočiarej podobe, Strapo je o čosi viac sofistikovanejší. V čomsi je to lepšie, a v čomsi horšie.
Napríklad prejav. Na prvé vypočutie Strapo znie (a vždy znel) ako ďalší chalan, ktorý si len tak rozpráva do mikrofónu. Vcelku civilné rozprávanie sa však pred vami zmení, ak počúvate pozornejšie. Nie je technicky najvyspelejším rapperom na scéne, no určite patrí k tým lepším. Nie je ani najdokonalejším textárom na scéne, ale znovu patrí k tým lepším. Jednoducho, Strapo sa ukazuje ako jedna z najuniverzálnejších postáv domácej scény a výsledkom je album, ktorý počúvate s radosťou.
To neznamená, že tento album nemá slabšie miesta – a nemyslíme tým muziku, ktorej poloha je do veľkej miery vecou vkusu. Niekedy je však zbytočne urozprávaný a občas by menej výraznejších slov povedalo viac. Ale keby na tomto albume boli iba skladby ako Pomotaná hlava (jeden z najlepších a najsilnejších Supov, a zároveň slovenských prejavov za posledné roky), Klameš, Jak sa mám či Daj peňáz, bol by to na naše pomery výnimočný počin. A tomu treba tlieskať – obzvlášť v dobe, keď už nie je veľmi čomu tlieskať (a to nie je len problém hiphpou).
Je smiešne, že anonymné internety onanujú na tým, ako sa rap zmenil na dancefloor. Akoby ich niekto nútil počúvať práve takúto hudbu. Pritom kdesi za televíznou oponou vznikajú aj albumy, ktoré naozaj stojí za to počúvať. A Strapov debut je nepochybne jedným z nich – a nemyslíme si to preto, že to je ten Artattackom „pretláčaný“ chaloško, z ktorého sme vraj vyrobili freestylovú hviezdu.
V skutočnosti mám folklór rád. Ale keď poskakuje vo Východnej, nie v „krčmových“ – aj keď sú len virtuálne – diskusiách o minulosti. Tá nikdy nebola až taká úžasne ideálna. Ale keby aj bola, tak v tomto roku už máme najmenej dva dobré hiphopové albumy. 23 je jedným z nich.
Strapo: 23
PVP Label / EMI 2012
