V poslednom čase sa nám nejako rozmohla móda robiť rozhovory. Mám taký pocit, že „intervjú“ sa už fakt robia s hocikým a pomaly sa už ani nevyberá, kto za to stojí. Ja osobne si vyberám. Ľudí, ktorí buď čosi znamenajú, alebo ich osobne považujem za zaujímavých.Nedávno bola Pohoda. Netreba tento festival predstavovať, zaregistrovali ho hádam aj úplní kultúrni ignoranti. Pre hip-hoperov bol ale zaujímavý ešte jednou vecou. Predstavila sa na ňom dominantná postava britského hip-hopu Roots Manuva. Vzhľadom na dobré vzťahy s vydavateľstvom Wegart, ktoré na Slovensku zastupuje Ninja Tune a pridružené sublabely, mal som unikátnu možnosť sa s týmto zaujímavým človek stretnúť a v krátkosti porozprávať. Čo z toho vzniklo sa dočítate práve na nasledujúcich riadkoch…
Na oficiálnych stránkach Big Dada tvrdíš, že sa cítiš ako pianista, ktorý miluje svoju hudbu a je mu jedno, či niekto počúva alebo nie. Je ti to naozaj jedno? Najmä po tom, keď sa hudobná kritika zhodla, že album Awfully Deep je jednoducho úžasný.
Hm, ja neviem, ja som si jednoducho urobil svoju prácu. Popis mojej roboty je priniesť nejakú správu. Harmonickú, filozofickú, na tom nezáleží. Sám seba si predstavujem akoby som sedel na zemi, niekde na ulici, popíjal pivo, pozeral sa okolo seba ako sa prechádzajú ľudia, deti – niektoré fakt chudobné a bez peňazí.
Si často považovaný za najlepšieho rapera v UK. Na niečo podobné narážala aj Yarah Bravo, že ak sa niekto snaží charakterizovať UK hip-hop, väčšinou stačí povedať Roots Manuva. Cítiš sa sám ako hlavný hýbateľ UK hip-hopu?
Preboha, nie. Raz, keď som bol v USA, počul som tam toľko rôznych a zaujímavých vecí. Samozrejme, snažím sa na sebe pracovať, upozorňovať na rôzne záležitosti, ako je viera v Boha, ako sa neupísať zločinu. Snažím sa nachádzať dôvody zla – sociálne, psychologické, rodinné pomery. Takže aj moje riešenie týchto otázok je totálne odlišné.
Pre mnohých si práve ty to, čo predstavuje UK urban sound. Mňa by ale zajímalo, čo sa vybaví tebe pod týmto termínom.
Urban sound? Ja fakt neviem.
Prečo sa podľa teba práve teraz ľudia o takúto hudbu tak zaujímajú?
No, ľudia na vidieku sú dosť blázniví. Ale určite nie tak, ako tí v mestách. Tí sú ovplyvnení tým, že žijú v znečistenom prostredí, hluku, nemajú dostatok životného priestoru – preto nachádzajú rôzne nové cesty ako sa vyjadriť. Prejavuje sa to v hudbe, v tom, ako sa obliekajú, ako rozprávajú. A v tom, ako sa zabávajú samozrejme.
Americký trh je podstatne silnejší, ako ten európsky. Nerozmýšľal si o pokuse tam so svojou tvorbou preraziť?
Vždy som rozmýšľal o tom, ako dostať svoje nahrávky do USA. Zakaždým, keď som tam, tak sa snažím nejako sa predať, pretlačiť svoje nahrávky. Ale uvedomujem si, že ešte nie som na takej úrovni. Ešte nevypredávame štadióny. Ale myslím si, že to má i svoje pozitíva. Čo sa týka Ameriky, tak tam som ešte hlbšie, než samotné podzemie („under then the other underground“ – pozn. autor).
Nedávno si organizoval súťaž v remixoch skladby Wittnes. Ty sám si vyberal víťazov? Počul si všetky skladby, ktoré ti prišli?
No áno, práveže áno. Počúval som asi dvesto skladieb, ktoré mi prišli. A to bola fakt ťažká práca. Ale mnohé boli naozaj dobré. No musel som vybrať a môj výber bol založený na kvalite, na tom, ako boli skladby zmixované a ako pracovali s originálnym vokálom. Myslím, že tam bol aj človek zo Slovenska.
Áno, Karaoke Tundra. Čím ťa jeho gipsy wedding mix tak zaujal?
Mám rád hudbu, ale nie takú, ktorá sa na niečo hrá, ktorá chce byť za každú cenu „cool“ alebo neviem čo všetko ešte. Ten remix je trochu bláznivý a to je presne to, čo sa mi na skladbách páči.
Pre ľudí na Slovensku je možno o čosi zložitejšie porozumieť, čo sa na albume Awfully Deep snažíš povedať. Môžem im ho teda nejako priblížiť? Zhrnúť, o čom tá nahrávka je?
Chcel som naň preniesť charakter bežnej ulice, tie jej rozpaky – filozofické, romantické. Niekedy je to iba modlitba, nechať prehovárať to, čo má človek práve na mysli. Všímať si ten rozdiel medzi dobrým a zlým, pokúšať sa do toho vtesnať svoju osobnosť. Pokúšať nájsť nejaké riešenie – aj sveta navôkol.
V skladbe Lord Lord hosťuješ na novom albume kapely The Herbaliser. Ako k vašej spolupráci došlo?
Chalanov z Herbaliseru poznám už dlho, pred mnohými rokmi ma vzali do Ameriky. Takže to bolo vcelku prirodzené. A ľuďom z Ninja Tune sa ten nápad tiež páčil. Tak sme spolu šli do štúdia, vypočul som si pár beatov, našiel ten správny, doniesla sa fľaša brandy – a bolo to.
Si teda spokojný s tým, ako to celé vyznelo?
Áno, jasné. Chcel by som s nimi urobiť viac vecí. Taký nejaký malý album, niečo na ten spôsob. Oni totiž dávajú obrovský priestor textom, myšlienkam. A to robím aj na svojich albumoch – o to podľa mňa ide. Nemôžem rešpektovať tie fabriky na texty, podľa mňa sú smiešne. A nezaujímavé. Ale na druhej strane, mám rád, keď to je trochu bláznivé, keď sa niekto v roku 2000 snaží urobiť niečo, ako by to bolo z roku 3000. To má čosi do seba.
Tipujem, že si na Slovensku prvýkrát. Aké sú tvoje prvé dojmy z našej krajiny?
Áno, prvýkrát. Máte tu prekrásne, úžasné ženy. Páči sa mi tu, aj na tomto festivale, ale je tu strašne hlučno (v pozadí hrali Bow Wave a skoro nič nebolo počuť – pozn. autor). Ale inak fajn.
Chceš ešte niečo odkázať?
Čo ja viem, slovenské ženy sú fakt veľmi pekné. Jedného dňa si hádam s nejakou začnem.
