Je to také smiešne novinárske klišé. Ale Pohoda naozaj stvorí akési lepšie Slovensko. Na tri či štyri dni nafúkne zvláštnu bublinu pre približne tridsaťtisíc ľudí, v ktorej sa človek na človeka usmieva, pomáha mu, ospravedlní sa, pozdraví a niekedy aj spozná. Akoby všetko to barbarské v nás ostávalo pred bránami trenčianskeho letiska. Mamičky tlačia kočíky po betónovej ploche, spolu objavujete nové kapely a novú hudbu, a aj keď stále tam niekde prebleskuje spomienka na minuloročnú tragédiu, cítite sa veľmi príjemne.
Nemám rád mediálne mýty, ktorých súčasťou bude raz aj tento text. No na pár dní vzniká v priestore tohto festivalu pračudesná spoločenská utópia. Pokaziť ju nedokážu ani niektorí nevrlí stánkari, afektované kapely na tlačovkách alebo tropické teploty. Dokonca ešte aj ti novinári – inak veľmi individualistické a do seba zahľadené osôbky – viac sedia spolu pri pive a diskutujú o živote, ako sa naháňajú za najnovšími správami z príchodu historicky prvej slovenskej premiérky.
Rozumiem, prečo naša krajina nemôže vyzerať ako Kaščákov festival. Bolo by to strašné a dalo by sa to dosiahnuť iba osvietenou, ale stále tyraniou. Aj keď vnútorne ma myšlienka na ňu už niekoľko rokov fascinuje. V skutočnosti však oveľa viac potrebujeme takýto symbol, pripomienku, ktorá nás robí na pár dní „neľudskými“ a neprirodzenými. Ktorá ukazuje, že to – aj keď len na chvíľku – dokážeme. Podať ruku, pomôcť, uctiť si.
Áno, na Pohode mi prekáža všeličo. Hríbovské mudrovanie, politika a paradoxne aj zákonite frfľajúci ľudia, ktorí na tento festival nechodia, no bez mihnutia oka ho dokážu označiť za ušpinenú feťácku Sodomu. Prekáža mi, že posledných šesť rokov som na tomto festivale pracoval a neužil si ho ako obyčajný návštevník, čo nerieši stále „kto, kde a ako“. Tento festival však (aj keď trochu inak, ako asi už mŕtvy Wilsonic) milujem. Aj keď to naozaj znie strašne pateticky.
Je len dobre, že sa Mišo, Gešo a celý tím ľudí rozhodli pokračovať. Pohoda dospela. Vďaka.
