„Dnes sme v tieni namerali 42 stupňov,“ hovorí nám do telefónu Mišo Kaščák. „Tak tam tiež napíšte, aby ľudia nezabudli na pokrývky hlavy a pitný režim.“ Vystupujeme z klimatizovaného auta, je piatok zhruba pol jednej a dostávame ranu. Vonku v priamom prenose prebieha globálne otepľovanie a z betónu letiska to máte dokonca stereo. Tečie pot a nervy, únik hľadáme v akomkoľvek tieni, podobne ako väčšina ľudí, ktorí ešte ostali pri zmysloch.
Do nepohody. Oázou sa stáva presscentrum. Smejeme sa na rozpisoch a poznámkach, kde si prečítate požiadavky kapiel na rozhovory a fotenie. Maniere niektorých chápeme, nad inými neveriaco krútime hlavami. Tri skladby na Pare? Lenže to ani nie tak Para, ako skôr organizátori festivalu. Veď čo keby nám tam vznikol nejaký chaos.
Fotopass prezieravo nechcem. Pretože Pohoda je predovšetkým o ľuďoch a tej špecifickej atmosfére, ktorá na letisku v Trenčíne každý rok vzniká. Kapely sa stávajú iba kulisami, rekvizitami. Tak radšej fotím ľudí a hasičov. Ktosi povedal, že v ’89 vodnými delami rozháňali masy. Dnes ľudia pod vodné delá lozia dobrovoľne. Doba sa mení.
Nevadí, že Cansei de ser sexy sa (vraj) otrávili jedlom niekde v Taliansku alebo že Air nedorazila technika. I keď práve týmto vysvetleniam nikto v presse neverí. Lebo už sme počuli všeličo. A novinárom sa predsa pravda nevraví. Minimálne celá nie. Skôr mrzí, že Milan Lasica zrušil pre chorobu divadlo a Tomáš Janovic ráno doma skolaboval. Obete počasia. Humorne o humore s Kornelom niekedy nabudúce.
Len fotografi krútia hlavami, že v saune v Tatrabanka stane ich nechcú pustiť pod pódium. Lebo niekto to nedomyslel. Lebo umelci potrebujú priestor. Na úkor iných umelcov so zrkadlami na krku. Aj ja krútim. Keď povedia, že rozhovor s Wu-Tang nebude. Vraj to nemáme potvrdené. Je super byť hlavným mediálnym partnerom festivalu, ktorý na vás kašle. Občas. Na hviezdy sa však čaká, polhodinu, hodinu.
Bez nervov je aj Mišo. Padol návrh, že Wu jednoducho vypnú. A The Hives si povedali, že po niečom takomto teda nevystúpia tiež. Že kto to kedy videl. V zmluve aj tak majú klauzulu „nepredvídané okolnosti“.
V sobotu to tiež nie je sranda. Kamoška skolabovala včera. Dnes mnoho ďalších. Al Gore má možno v čomsi pravdu. O úsudok skoro prichádzam v bekstejdži Semtexu. Čakáme na rozhovor s Plan B. Ben je zlatý, len to všetko nejako dlho trvá. Z toho napokon nič dobré vzniknúť nemôže. Pravdupovediac, nevzniklo.
Lenže na pódiu je doma. Rovnako ako Peť-o-tázok, ktorý si počas vystúpenia v zákulisí pofajčieva cigaretku. Ježíš to na Berlín utiahne aj v karaoke so Spinom. Beháme, beháme, beháme. Nestíhame. Nedá sa mať všetko. Preto trocha ľútosti.
Ale konkurencia nejestvuje, podobu sobotných článkov preberáme s kolegami z Pravdy, SITY a Aktualne.sk. Nakoniec píšu všetci to isté, ale každý inak. Pohoda je totiž až príliš osobná. Moja bola otázkou práce. Bekstejdžu. Leta. Priemerného piatku, super soboty a pracovnej nedele s rekordom v rýchlosti prepisu z diktafónu do tlačiarenskej rotačky. Adrenalín stúpal. Teraz klesá a ostávajú už iba príjemné endorfíny.
„Nálada na pódiách, pod nimi aj v zákulisí bola totiž veľmi príjemná,“ tiež povedal Mišo. Asi áno. Práca – nepráca, Pohoda je stále slovenský unikát…
Fotky, Text: Sir Smoet
