Je piatok, slnko sa pomaly poberá kade ľahšie, a pohľad do kalendára s poznámkou dnes nezabudni: Wilsonic 2006, sa stará o večerný program.Takže okolo deviatej balím saky paky smer Tyršovo nábrežie a divadlo Aréna. Práve tu sa v piatok, v sobotu a v nedeľu ráno odohrával elektronický festival novej hudby s podtitulom Reflecting future. A ako teda túto budúcnosť „reflektoval“?
Po miernom zdržaní sa pri akreditáciách vstupujem do komplexu štyroch scén, na ktorých by sa počas pár dní malo predstaviť približne sto dídžejov, kapiel a iných zoskupení so štýlmi od nu jazzu, elektropopu a brokenbeatu, cez dnes už neodmysliteľný hip-hop až po drum’n’bass a breakcore. Organizátori toho sľubovali naozaj veľa, aj keď úprimne, žiadne strednoprúdové hviezdy. Našťastie.
Na druhej strane, nemôžu sa potom diviť, že na festival dorazí päť a pol človeka. Totiž, Bratislava sa stáva v poslednom čase rozmaznanou. Asi právom, veď si to spočítajte sami. The Black Eyed Peas, Depeche Mode, Sting, Massive Attack. A do toho Wilsonic s LTJ Bukemom a Matthew Herbertom. Ak teda vôbec viete, kto sú poslední dvaja menovaní.
Piatok, to je inovátor Herbert
Príchod, na scéne Wilsonic.Live hrá Tigrics, Maďar, ktorého skladby pripomínali skôr zvukovú koláž, než nejaké klasické piesne. Priznám sa, tohto chlapíka som tak trochu nepochopil. Na priblíženie to ale vyzeralo takto. Chalanisko vezme notebook, zapojí ho do nejakých krabičiek a ide. Nebolo to vôbec zlé, ale s takýmito vecami by som mal problémy aj doma a na Live scénu podľa mňa nepatrili. To skôr do klubu pre pár hudobne vzdelaných návštevníkov, ktorí by vedeli, čo to ten týpek vlastne robí.
Po ňom ale nasleduje poľská šestica Smolik, ktorá predviedla, že hranica medzi novým popom, nu jazzom a brokenbeatom je veľmi krehká. Napriek tomu, alebo možno práve preto, bolo toto vystúpenie príjemným chilloutom. Len hrať pred Herbertom a ešte pred relatívne prázdnym priestorom pre divákov asi nie je práve najideálnejšie. Keď sme sa ale spolu v sobotu bavili, povedali, že sa im hralo celkom fajn. A že sú spokojní. Ja by som bol ešte o trošku spokojnejší, keby speváčka bola intonačne istejšia. Žiadna veľká tragédia to však nebola.
Ten rozdiel však vyskočil v okamihu, keď svoju výbornú šou odštartoval – je také klišé, keď sa dokolečka omieľa slovné spojenie zvukový kúzelník – Matthew Herbert. Speváčka z rozpadnutej zostavy Moloko Roisín Murphy síce napokon ostala doma, napriek tomu však osemčlenná zostava predvádzal na pódiu divy. Ak niekto bude tvrdiť, že práca so samplerom nie je umenie, odkážem ho práve na tento koncert. Ozvali sa síce hlasy, že najsilnejšia bola práca kapely: bubeník, vokalista a vokalistka, dychová sekcia, klávesy a basa; a že ten Herbert tam len tak postával, to ale nie je pravda. Herbert určoval zvuky bicích, vsúval synťákové distorzie a ruchy, naživo pracoval s útržkami spevu. Skladby kolísali od balád a klasických piesní až po zvukové a ruchové šialenstvá. Počúvanie to však bolo výborné, zážitok ešte lepší. Fialové župany, oranžové uteráky okolo krku a veľký červený lampión nad pódiom atmosféru iba podtrhávali. Toto bola naozaj silná vec. A aj tých ľudí sa zrazu pozliezalo akosi viac.
Po Herebertovi sa presúvam na scénu Wilsonic.Club, ktorá sľubuje veľké veci najmä v sobotu v noci. Hrá práve SoulPhiction alias Michel Bauman z Nemecka. Tanečná elektronika, s vplyvmi houseu, progressive, hip-hopu a breakbeatu. Celkom fajn. O pol druhej odchod domov a dospávanie.
Sobota v tanečnejšom duchu
Príchod už o piatej, pretože celý deň beží projekt Bratislavské klubové noci na dennom svetle. Ten mal predstaviť rezidentov klubov v pre nich trochu neobvyklej pozícii. Celkom zaujímavá idea, ľudia však akosi nie sú naučení chodiť už cez deň a hrať pre dva prázdne bary asi nie je najpríjemnejšia záležitosť. Stretávam Viktora Hazarda a ten tiež len neveriaco krúti hlavou. O pol šiestej začína hrať, po ňom zahrá Vec, ľudí pomaly pribúda (čítaj, je ich asi päťdesiat). Nasleduje vystúpenie AMO, staršie skladby ako Bratislava, Rap 2005 ale aj nové ako Jak tank. Mŕtve publikum kapelu trochu prekvapilo, odozva v podstate žiadna, napriek tomu predviedli korektné vystúpenie. Veca s Jazzym som bohužiaľ premeškal, pretože sme natáčali s AMO. Škoda. Odozvy ale boli dobré, a asi to bolo naozaj fajn, keďže Jazzy sa nás neskôr v noci snažil celkom dlho presvedčiť o existencii nejestvujúcich čiernobielych fotiek z akejsi snowboardovej akcie. Milé.
Odchádzam domov, aby som sa vrátil až na headlinerov. Pri opätovnom príchode na Live scéne hrajú Nikki Tresor, neskôr sa presúvam do stanu Club, kde čosi pred jedenástou odštartovali svoju londýnsku smršť duo Vex’d. Jamie a Roly, dvaja úžasne pohodoví típci, rozbalili najnovší zvuk mesta – dubstep. Valivá basa, prvky z dubu, sub basa, ktorú skôr cítite než počujete, a typicky „polovičný“ beat. Občas preložia nejakou grime peckou, jednoducho super. Takúto hudbu mám rád. A že väčšina ľudí nevie, čo to ten dubstep je? (Nie uk garage, ako mi obaja prezradili. Uk garage je pre nich 2step a grime, dubstep či breakstep by sa podľa nich nemali nazývať „garážou“.) Očividne im to ale nevadilo, pretože sa dobre bavili a samotní Vex’d boli prijatím príjemne zaskočení. A hranie si užívali.
Menej som si ale ja ožíval vystúpenie headlinera LTJ Bukema s MC Conradom. Jedna vec síce je, že tento chlapík v podstate zakladal drum’n’bass (ak chcete, tak ten atmospheric či inteligent), druhá vec ale je, že napriek slušnému Conradovmu dopĺňaniu bol jeho set vcelku nudný. Svedčí o tom i fakt, že v okamihu keď začínal hrať, boli ľudia v stane namačkaní ako sardinky, no keď už končil, tak ich tam tak veľa už ani náhodou nebolo.
Azda za to môžu i (vraj) výborné vystúpenia kNot Photogenic a Nôze na scéne v divadle Aréna, bohužiaľ, sám som ich nevidel, čo ma takto spätne mrzí. Nuž čo, nemôžem mať všetko.
Po krátkej dohre u sympatickej zdravotníčky a jej kolegu (poučenie znie: fotograf by sa nemal rozčuľovať, keď mu nevyjdú fotky z dôvodu, že Vex’d sa tvária ako blbci. Môže sa mu samovoľne pustiť krv z nosa) odchádzam domov. Hodinky hovoria čosi na tému štyri hodiny ráno, nohy bolia a tohtoročný Wilsonic je za mnou.
Festival fajn, ľudí zase až tak veľa nie – pre návštevníka to je asi klad, pre organizátorov určite nie – pričom polovica boli aj tak novinári, výborná organizácia, zaujímavé kapely a vystúpenia a pre mňa relatívna blízkosť od domu. Čo viac si priať? A že je tanečná elektronika mŕtva? Neverte tomu, len sa netreba nechať viesť hitparádami. Pod nalešteným povrchom sa totiž ukrýva omnoho zaujímavejšia hudba. Hudba!
Fotky: TofkdicK
