Eminema som nemal rád. V minulosti to pre pre mňa býval ten krpatý odfarbený trtko, ktorý v akejsi hiphopovej paródii pľuje na celý okolitý svet. Bral som vtedy rap smrteľne vážne a akýsi poskakujúci tajtrlík, čo si robí srandu z populárnej hudby (ktorej je sám súčasťou), bol jednoducho mimo môjho vkusu. Asi by som netvrdil, že hrá zlú muziku, ale tvrdil by som, že ma nebaví.
Odvtedy uplynulo skoro desať rokov. Problém s Eminemom je ale stále v tom, že ľudí rozdeľuje. Zároveň je však umelcom, ktorý sa dá počúvať v dvoch „rovinách“. Jednak je to ten odporný „kolotočár“ s vysokým hlasom a tínedžerským – aj keď technicky prepracovaným – rapom, ktorý robí z nami tak obľúbeného a seriózneho hiphopu farbistý cirkus. A to je ešte horšie, ako keď obludy v zlatých reťaziach presviedčajú svet o svojej pravde naivnými, machiavellistickými a frázerskými klišé.
Eminem sa však dá počúvať aj inak: ako rapper, ktorý prerástol žánrové ihrisko plné nastajlovaných dementov, pravých a ešte pravejších chlapcov i niekoľkých intelektuálov, ktorí na pódiu recitujú do beatov básne (aby som bol úprimný, tí poslední sa mi páčia.).
Taký je vlastne aj zatiaľ posledný Eminemov album Relapse. Album, pri ktorom sa budú niektorí tešiť, akože to zase raz ukázal tej hnusáčke hnusnej aktuálne lezbickej Lohanovej či špate škaredej nadrogovanej Amy Winehouseovej. Niektorí sa budú tešiť, aký neuveriteľný má Eminem flow a iní budú poukazovať na texty, v ktorých sa okrem „eminemovsky“ obligátnych tém vypisuje napríklad zo svojej závislosti na liekoch na spanie. Čo je údajne dôvod, prečo Eminem naposledy vydal sólový album Encore v roku 2004.
Celé Relapse je ako Eminem – neriadená strela. To je na ňom to najkrajšie, v jednej skladbe vás dokáže nadchnúť a hneď v nasledujúcej znechutiť. A občas som sa pristihol, že je mi úplne ukradnuté, o čom to vlastne Marshall rapuje, a počúvam iba jeho neuveriteľnú dikciu a intonovanie.
Do istej miery je však Slim spiatočník, rovnako ako legenda Dr. Dre, ktorý mu celý album odprodukoval. Ak si pustíte nového Wileyho a následne Eminema, musíte sa smiať. Eminem rapuje ako z konca deväťdesiatych rokov (v preklade: Eminem stále rapuje ako Eminem) a Dre znie, akoby sa vrátil z g-funkového a samplovacieho výletu kdesi zo slnečnej Kalifornie. A obom to slnko poriadne upieklo palice a teraz nevedia, kam od dobroty.
Žiadne wonky, žiadne 8-bits, dokonca ani retro 80. roky a strapaté synťáky. Len poctivý hip-hop. Koho však už dnes zaujíma hocičo poctivé, a ešte k tomu rap? Ak hľadáte aktuálny zvuk súčasnosti, obzrite sa radšej po Londýne či po veciach Flying Lotusa. Ak chcete hitparády, ktoré si z hitparád strieľajú, pokojne si pustíte Relapse. Album, ktorý ani hip-hop, ani hudbu nikam neposúva, a ktorý kope do hradov na rovnakom pieskovisku ako The Slim Shady LP. Ale napriek tomu je poctivo urobenou robotou.
Tak to zopakujem: Eminema nemám práve dvakrát rád. Ale Relapse sa mi páči. A to je to najpoctivejšie, čo sa dá v hudobnej recenzii napísať.
Album na recenziu poskytol Universal.
Tracklist k CD Relapse (Aftermath / Universal – 2009)
1. Dr. West (skit)
2. 3 A.M.
3. My Mom
4. Insane
5. Bagpipes From Baghdad
6. Hello
7. Tonya (skit)
8. Same Song & Dance
9. We Made You
10. Medicine Bal
11. Paul (skit)
12. Stay Wide Awake
13. Old Time’s Sake (featuring Dr. Dre)
14. Must Be the Ganja
15. Mr. Mathers
16. Déj? Vu
17. Beautiful
18. Crack a Bottle (featuring Dr. Dre and 50 Cent)
19. Steve Berman (skit)
20. Underground/ Ken Kaniff
