Je to celkom smutný príbeh. Pred štyridsiatimi rokmi vznikol vo vtedajšej československej televízii okruh, z ktorého o mnohé roky neskôr vznikla obluda. A dostala názov Slovenská televízia.
Ako to už v podobných príbehoch býva, keď ste takejto príšere zoťali hlavu, narástli jej dve. A tak sa pod plachtou deklarovanej umeleckej slobody a socreálnej normalizačnej skutočnosti množili komunisti, ktorí si svoju nedotknuteľnosť priniesli aj do rodiacej sa republiky. A boli až takí „nedotknuteľní“, že sa stali prisluhovačmi každého otca štátu či iného pomazaného zázraku, ktorému (nezmyselné) všeobecné volebné právo umožnilo kradnúť z peňazí nás všetkých.
Chvíľu to v tomto smutnom príbehu vyzeralo ako tak lepšie. Prišiel naivný komerčný mimozemšťan, ktorý chvíľku bubnoval v jednej (kultovej) kapele s organizátorom najväčšieho domáceho festivalu, a poslal všetkých prebytočných von oknom. Mnohí sa vrátili dverami ešte počas jeho šermovania napoly zhnitou kopijou.
To už pred vrátnicou stanovali herci s ambíciami, ktoré naplnili účinkovaním v nezmyselných soap operách pre znudené panie v domácnostiach – každý večer, len pár minút po ôsmej. Akosi im už nezostalo dosť karimatiek na protest pred kamennou opachou, ktorej dnes šéfuje prekrúcač dejín a komunistický pandrlák s myslením dinosaura. A tak sa dozvedáme, že prejavom verejnoprávnosti síce nie je Superstar ale Drišľak, v kaviarni Slávia oblažujú dôchodkyne retrohitmi, ktorých storočnú slávu teraz pohľadajú spoločne s Čechmi a mladá kultúra (teda kultúra pre každého mladšieho ako päťdesiat rokov) si môže pískať. Ale len potichu a pre seba.
V tomto smutno príbehu si riaditelia vybavujú účty s novinármi prostredníctvom žalôb a programov na objednávku, ktorých hovorcom (ehm, PR manažérom) je inak tiež bývalý bulvárny novinár a moderátor komerčného rádia. A stále zamestnávajú dosť myšlienkových prostitútok, ktoré iné robia a iné si samé pre seba myslia. Lebo práca je to pohodlná, aj dva mesiace voľna v lete sú fajn a účty treba platiť.
Len to, že inštitúcia na rozdiel od rozhlasu generuje každoročnú stratu, no jej šéf napriek tomu (na rozdiel od ziskových štátnych rozhlasákov) dostáva od politickej rady odmeny, trápi iba pár bláznov.
Keby toto bol ďalší smutný príbeh, na konci by mal nejaké poučenie. Napríklad, že predávať zápalky v mraze nie je dobrý nápad. Alebo že cín sa síce topí, ale láska zostáva. Tento smutný príbeh poučenie nemá. Iba zlosť, že zaň každý mesiac platíme verejnoprávnej Slovenskej televízii niekoľko eur.
ODPOÚRČAME: Predtým, než začnete nadávať na slovenských komentátorov hokejových majstrovstiev, pozrite si čosi iné z tvorby tejto zázračnej inštitúcie. Uvidíte, že Niňaj a jemu podobní nie sú jej najväčší problém.
