Už ani tie internety nie sú čo bývali. Spoplatnili nám ich. To teraz akože budeme platiť za veci, ktoré boli až dosiaľ zadarmo?
Budete platiť. Teda, mali by ste platiť. Ešte presnejšie, ak by ste boli takí láskaví a zaplatili si, potešili by ste nás. Dáme vám za to veci, ktoré ste síce mali až dosiaľ zadarmo, no zadarmo už viac nebudú. Lebo robiť veci zadarmo, to sa dlhodobo neoplatí.
Aj nejako takto možno uvažovať o zmene, ktorá od 2. mája zasiahla slovenský internet. Všetky slovenské seriózne média sa rozhodli spoplatniť väčšiu či menšiu časť svojich internetových stránok, rozhodli sa to urobiť spolu a platba bude iba jedna. V hodnote asi dvoch pív v uličkách Bratislavy. Alebo dvoch káv či zhruba polovice magazínu National Geographic v češtine.
Nie je to veľa. Ale kedysi nás ktosi naučil, že veci na internete sú zadarmo. Už sa nám zdá prirodzené, že z torrentov, rapidshare alebo ulozto sťahujeme filmy a hudobné albumy a málokto z nás uvažuje nad tým, že sa tak vlastne dopúšťame trestného činu. Považujeme za prirodzené, že informácie sú zadarmo, zadarmo sú spravodajské weby aj takmer všetky webziny, fanziny a blogy. Jednoducho nás naučili, že na internete sa takmer za nič neplatí. Tak kto by to menil?
Pritom je to nezmysel a so slobodou prejavu či prístupe k informáciám nemá nič spoločné. Vyrobiť informáciu je rovnaké, ako vyrobiť chleba, ušiť šaty alebo vykopať odpadovú šachtu. Nikomu z nás by nenapadlo prísť do pekárne a rozčuľovať sa, prečo si dovolia tú drzosť a pýtajú za šesť čerstvých rožkov peniaze. Mnohí z nás však považujú za normálne prísť na internetové stránky súkromného média a očakávať úplný prístup k jeho obsahu.
Môže za to aj Artattack. Podobné stránky svoju filozofiu postavili na dobrovoľníctve: napriek rozšíreným predpokladom nezarábajú a tiež svojim autorom neplatia. Tieto stránky sú vlastne práve tými čudesnými pekárničkami, ktoré návštevníkom núkajú svoje pečivo a nič zaň nechcú. Niekedy maximálne pribalia letáčik upozorňujúci na nový album ďalšej nepodstatnej skupiny.
Je čudné, že sa nik nečuduje. Takáto hra však nemôže fungovať donekonečna. V istom okamihu ako autor obsahu zistíte, že musíte platiť elektrinu a hypotéku a že aj keby ste „chceli“ niečo napísať, robíte to na úkor svojho voľného času. Preto sa časom mnohé „pravidelné“ rubriky menia na nepravidelné. A neskôr na občasníky. Blogy zanikajú, na webziny píšu stále noví a noví študenti, pričom šikovní ľudia odchádzajú inde.
Spoplatniť weby, aj keď odvahu zatiaľ nabrali len niektoré a aj to veľmi opatrným spôsobom, je možno jediným riešením. Obzvlášť na Slovensku, kde online reklama neuživí žiaden kvalitný a preto drahý obsah (nie, bulvárne stránky písane pologramotnými prekladateľmi pre „obyčajných“ ľudí za taký nepovažujem).
Možno to však fungovať nebude – pretože sme si všetci zvykli na zdeformované, pohodlné a najmä „lacné“ myslenie. Ak však fungovať nebude, nielenže možno prídeme o média, ktoré spoločnosť niekam posúvajú a spolurozhodujú o tom, v akej krajine budeme žiť. Možno jedného dňa zistíme, že Artattack je akýsi iný. A že ho pre vás vytvárajú iní ľudia, prípadne ho už nevytvára nik.
PS: Autor môže byť v konflikte záujmov, pretože je redaktorom jedného z denníkov zapojených do projektu Piano.
