Artattack sme vždy považovali za ako-tak apolitické médium. Za stránku, ktorá sa málokedy nechá vtiahnuť do hier všelijakých organizácii. Ale nikdy sme neboli miestom bez názoru. Preto takto verejne prejavujeme sympatie s akciou, ktorá sa v Bratislave odohrala v sobotu: išlo o Dúhový Pride.
Pôvodne som mal celkom iný program. Chcel som stráviť príjemné poobedie s jedlom na Bratislavskom hrade. Po informácii, že na Hviezdoslavovom námestí museli z dôvodu bezpečnosti odvolať pochod, rozhodli sme sa zavítať do mesta. Aspoň chvíľkovou účasťou dať najavo svoju podporu dobrej veci. Veci, ktorá nie je o gayoch a lezbách či bisexuáloch. Ktorá nie je o minoritách, ale je o dodržiavaní ľudských práv a slobôd. A o štáte, kde policajti zasahujú, kde nemajú. A spôsobom, ktorý ma núti hanbiť sa.
Môj pôvodný dojem mohol byť dobrý. Po príchode na námestie sme cítili príjemnú atmosféru, akúsi spolupatričnosť ľudí, pre ktorých ústava nie je iba zdrapom papiera. Ľudí, ktorým záleží na budúcej tvári krajiny, v ktorej žijú. Krajiny, do ktorej nepatria radikáli zo Slovenskej pospolitosti, čo jednoducho ignorujú základné (vedecké) fakty. Sú to primitívi bez rozhľadu, ak majú homosexualitu za čosi iné ako modré oči či ryšavé vlasy. Ale majú nádej, ktorá sa volá vzdelanie. Ešte horší sú však tí, ktorí fakty poznajú a rozhodli sa ich vedome ignorovať: v takom prípade sú klamármi a odpornými manipulantmi. Ako niektorí naši (kresťanskí) politici.
Na námestie som prišiel zo strany spod mosta SNP. Pohľad na ťažkoodencov ma úprimne prekvapil. Nevedel som, čo sa dialo na námestí pred chvíľou. Pekná policajtka v korytnačke z brnenia mi však prišla sympatická. Hrali Noisecut, ľudia mávali dúhovými zástavami, mamičky a otcovia sa prechádzali s deťmi v kočíkoch a dôchodcovia sedeli na lavičkách. Mohol to byť obyčajný víkendový deň na námestí.
Zmenilo sa to, keď sme sa vybrali smerom k Národnému divadlu. Za kordónom policajtov s ochrannými štítmi poskakovali vyholení blbci a mávali vlajkami s gardistickými krížmi. Ostalo mi zle.
Každý má právo na názor. No sloboda končí tam, kde začínajú slobody ostatných. A niet evidentnejšie porušenia základných práv než inteligent s kameňmi, ktoré hádže po rečniacich europoslankyňách. Tu prestáva sranda: dokonca aj v štáte, kde nacionalisti sedia vo vládnom kabinete a chcú homosexuálov opľúvať.
Nemuselo to dopadnúť takto. Policajti mohli stretom zabrániť: o pochode i proteste vedeli vopred. Údajne však zasiahli až v okamihu, keď začala tiecť krv. Moji známi boli pritom, keď medzi priaznivcov akcie dopadli kapsule so slzným plynom, jeden vybuchol vedľa dvojročného dieťaťa. A všetci sme videli zábery krvácajúcich ľudí. Krajská hovorkyňa polície však dokázala do telefónu tvrdiť, že slzný plyn použili extrémisti len na policajtov. A že zranení boli iba neonacisti. Len si pripomeňme, že v dave boli europoslanci či viacerí veľvyslanci. Keď už polícia nechráni tých, koho by chcela?
Bohvie, kto vlastne zlyhal. Spoločnosť, v ktorej vychovávanie detí párom rovnakého pohlavia je taký problém, že sa to nedostane ani do programu väčšiny politických strán? Mlčiaca väčšina, ktorú to netrápi? Polícia na námestí? Usporiadatelia? Neviem.
Na Dúhový Pride však prídem aj budúci rok. Pretože to nie je pochod „úchylákov“. Tí mávajú krížmi a nosia tričká s Kotlebovým menom.
FOTO: Laila
