Konečne to nekončí: tak teda zajtra v štúdiu
Family Biznis, nový album jednej z najzaujímavejších slovenských hiphopových kapiel. A tiež zámienka znovu sa porozprávať. Každá zámienka dobrá. Navyše, keď tento rozhovor vznikal trochu dávnejšie, presne v polovici ich koncertnej šnúry…
Ako sa vám páčil Aurel?
Opak: Rytmus je fešáčik, s tou platňou nad hlavou, mu to sekne.
Osobne som úplne nepochopil, čo tým gestom chcel odkázať.
O: Zdá sa mi, že niekde spomína, že jebal Aurel alebo čosi takéto, takže týmto to chcel asi potvrdiť.
Vy a ceny? Zobrali by ste ju?
O: Prečo nie.
Moe: Tento rok boli celé tie nominácie nejaké divné. Ale pri všetkej úcte, je to predsa len cena Akadémie, čiže je to nejaká „profesionálna cena“.
O: Prestíž.
M: Nechcem pritom samozrejme znevažovať ceny, ktoré ti dávajú ľudia, len to je iný druh cien. Aurel by mal byť o tých viac zasvätených. Ja by som to zobral, nemám s tým problém. Je to tiež istá satisfakcia.
Beží vám šnúra, ako stíhate?
O: Sme presne v polke. Okolo toho vlastne nie je nič, iba ak súkromné…
M: Podľa mňa je práveže okolo toho najviac, ale všetko to rieši niekto iný. Najviac nám pomáhajú chalani z Kuul Fabrik, pretože okrem toho, že to celé dali dohromady, aj sa o to celé starajú. Nemusím zisťovať, či na mieste koncertu sú gramce, či je tam odposluch. V tomto je to jednoduchšie, prídeme, urobíme zvukovku a zarapujeme. Bežný koncert je totiž taký, že musíš vláčiť všetko možné a my teraz nič nenosíme, možno Viktor, odpojí a zapojí vlastný mix.
O: Máme stále toho istého zvukára, čo je obrovské plus, pretože na začiatku si nastavil presety, vie presne, kto má ako nastavený mikrofón. Teraz zvukovka vyzerá tak, že prídeme, urobíme ble ble do hudby a odchádzame preč, lebo všetko je nastavené.
Presunulo sa to do tej polohy profesionalizmu?
O: Absolútne.
Aký je teda rozdiel v porovnaní so stavom povedzme dva roky dozadu?
O: Z našej strany tam bola profesionalita vždy, vždy sme sa snažili robiť hudbu a záležalo len od miesta, kde sme hrali. Keď sme hrali na druhom konci Slovenska a nestíhali sme zvukovku, tak sme ju nedali. Snažili sme sa ju urobiť počas koncertu nejakými hajpmi, že „je je a jou jou, sme tu“. Takýmto spôsobom. Ale na turné je to úplne iné.
M: Je to lepšie. Aj s promótermi, pretože teraz je rapová vlna a oni si chcú do klubu zavolať živý rap, lebo im to pritiahne ľudí. Len tomu nie vždy prispôsobia sálu a zvuk. Ale je to čím ďalej, tým lepšie. Už sa nestáva, že niekam prídeš a ešte 20 minút pred koncertom zháňaš mikrofón. Je vidno, že keď ľudia niečo čakajú, tak do toho aj niečo dajú.
Zmenilo sa mentálne nastavenie promóterov, stáva sa ešte, že nevyplatia honoráre?
O: Neviem, či to je tým, že hip-hop je viac trend ako pred nejakou dobou. Ale stali sa nám aj také veci, že sme boli hrať niekde v Čechách a promóter nám vlastne nezaplatil nič. Ale stalo sa aj naopak, že sme niekde vlastne nemohli zahrať a značnú časť honoráru nám vyplatili.
M: Sa promóteri nedohodli medzi sebou a dali dva silné koncerty naraz vedľa seba, čo sa nemohlo zaplniť.
O: My sme tam fyzicky došli, ale nebolo pre koho hrať. A v rámci fair play nám to zaplatil.
Na skladbe počúvaj ma! Sa vysporadúvate s hejtermi. AMO a hejteri? Či nevyčerpateľná téma?
M: Ten refrén sme urobili v štýle I.Co. Lenže málokto to postrehol, takže sa to trochu minulo, ale dobrá vec….
O: Pre všetkých hejterov – aby ste vedeli –I.Co. je najvác!
M: To nemalo byť niečo proti nim.
O: Ono to vzniklo strašne spontánne, ja som išiel na hajzel a Viktor tú melódiu zahral na klávesoch a jak som sa vysral, tak sme s nim vymysleli ten drbnutý refrén.
M: Tak vzniká veľa vecí, pretože Milan je na tom záchode fakt dlho.
O: Keď serem a hrá mi refrén I.Co, tak ma napadajú najväčšie rýmy, vííííš!
Prečo ste si založili vlastné štúdio Zion 5?
O: Oveľa viac času a priestoru.
M: A tá pohoda pri nahrávaní. Nemusíš donahrávať pesničku a byť v štúdiu do rána do šiestej, pretože máš zaplatené štúdio a vieš, že máš len toľko a toľko hodín. Čo je bežné, pretože takto sme nahrávali my i všetci ostatní a nie je to bohviečo. Najlepšie je na tom to, že si môžeš povedať: chalani, dnes už fakt nie. Nemá to zmysel.
O: Bežne sa stalo, že sme si o desiatej, jedenástej povedali, že srať na to.
M: Keď vidíš, že za tie ďalšie dve hodiny aj tak nič nespravíš.
O: Radšej sa vyspať. Vypočuješ, zhodnotíš novými ušami a to, čo je zlé, dáš preč.
Čiže väčšia sloboda?
M: Každý mal možnosť robiť skôr niečo iné, nie zabíjať čas. Ale aj povedať si, že vieš čo, dnes fakt nie. Vieš ako sa nahrávalo u Jazzyho, v noci. Pretože cez deň sa to nedalo zaplatiť. Pritom to nie je Jazzyho chyba, to nie je nikoho chyba, každá skupina si môže vybrať, že nebude nahrávať v noci. Ale takto to je ďaleko pohodlnejšie.
O: To je akoby si bol dídžej a nemal svoje gramce.
M: Poteší ťa, že hrávaš na iných gramcoch, a keď máš lepšie, tak si ešte radšej. Ale keď máš svoje, tak si úplne najradšej.
Mali ste stavy, že ste vlastnú hudbu počuli už tisíc ráz a už ste ju ani nemohli cítiť?
M: Tentokrát práveže nie. Aj som si to s radosťou vypočul, keď sa to vrátilo z lisu. Pri tom prvom albume som to inak vnímal. Nahrávanie v noci a niekedy som o tej pol tretej bol fakt rád, že už ideme domov. Dodnes počujem, v tej veci s Mikym Morom, že som tam vôbec nemal hlas. Teraz som nahrával v úplnej pohode.
Odstup medzi albumami je vyše roka, tak dlho ste na ňom pracovali?
O: Práveže nie, za to obdobie sme koncertovali a vytlačili z toho, čo sa dalo. Predtým, než sme vydali tento album, sme cítili, že aj do tých koncertov už toľko nechceme ísť. Už sme to mali opočúvané. Cítili sme tlak zvnútra kapely, že treba spraviť nejaký nový počin. A tento album, hádam s výnimkou jednej veci, potom vznikol v priebehu štyroch mesiacov.
M: Tak isto ako minule to odštartoval Viktorov mixtape. Začalo sa nahrávať, začali sme dávať dokopy nejaké skladby. Nabehli sme a prečo teda neurobiť album.
Ako prebieha to dávanie dokopy?
O: Písali sme texty a tých textov bolo veľa. Niektoré sa vôbec nedokončili. Všetci traja sme urobili strašné množstvo hudieb a potom sme povyberali tie, ktoré sa nám páčili najvác. Aby sme uspokojili každého z nás. Kebyže Viktor urobil hudbu a mne by sa nepáčila, tak by som do nej nenapísal text. Takto to vznikalo.
M: Väčšinou to bolo hlasovaním, 3:0 – tak sme napísali texty a už to išlo. Ale sú aj veci, ktoré máme nahrané so spevom, ale Milan (Opak – pozn. red.) napr. nemal náladu napísať text, tak sa nenapísalo. Neboli sme nútení, že teraz máme štyri veci a musíme.
Opak, máš iný systém, keď robíš pre AMO a keď robíš pre cudziu kapelu?
O: Dá sa povedať, že áno. Pri tomto albume som robil finalizáciu na jeden iný stroj. Tá finalizácia zaberá oveľa viac času, trpezlivosti a energie. A keby som to robil pre niekoho iného, tak by to aj viac stálo, ale tým, že to robím pre seba, tak si za to logicky neúčtujem. Ale ja sa ľudí pýtam, v akej kvalite to chcú. Napríklad prídu chlapci z H16 že chcú mixtape do cudzích Mp3 inštrumentov, tak je jasné že drahý finalizér je zbytočne používať. Nestretne sa to s účinkom.
M: Nie je to tým, že by to ktosi odflákol, ale keď berieš napríklad osem kíl za hodinu a niekto príde, že nemá viac ako štyri…
O: Ja mu to nebudem robiť na tých strojoch, pretože by to nezaplatil.
M: Dávaš do toho svoj čas a námahu, svoje knowhow, nie, že by si niekoho chcel a niekoho nechcel podporiť.
Vnímate to teda ako prácu?
O: Pozri, keď niekto rapuje a ja cítim, že to nie je ono, tak ako dobrý co-producer mu poviem, že počúvaj, nie, ešte raz. Takto sme pracovali aj my. Ja som pomáhal Moemu, on pomáhal mne. Ak som mal čosi štyrikrát nahrané a stále to nebolo ono, tak mi povedal: uvoľni sa, choď si dať kávu alebo niečo a daj to s iným nasadením. Alebo keď sa čosi chytalo, tak mi povedal, že toto je ono, vypočuj si to celé a teraz to daj ešte lepšie.
Ako ten skit?
M: Poznáš tú vec Výlet z Opiovho mixtapeu? To by si zaslúžilo lepší zvuk, a tak že ideme urobiť remix. Z toho vzniklo to „vždy som chcel žiť, tam kde je teplo“ a ja som to teda nahrával a do toho Milan „v dolinách“ a nevedel, že ho nahrávam. Strašne sme sa smiali.
O: Vždy mi tu do toho pustil to „vždy som chcel žiť“ a ja som zajebal „v dolinách“. Totálne šialené ujeby a nakoniec hovorím, že nahrajte mi to a ono sa to už dávno nahrávalo.
Pri nahrávaní ste sa teda celkom slušne bavili.
O: Jasné. Aj sme sa hádali, skoro sme sa pobili – všetko ako má byť. Prepadli sme gamblerstvu, všetko.
Gamblerstvu?
M: Fight Night 3.
O: V štúdiu máme Playstation. Keď sme niekto nevládali, či už komunikovať alebo počúvať, máme tam box, na ktorom brutálne zrelaxuješ, dáš si hodinku a s úsmevom na tvári sa vrátiš do štúdia, pretože si vybúchal nejakého strašného týpka.
M: Napokon, „slovné fighty jak fighty vo Fight Night 3“.
Ako vyzerá deň AMO?
M: Chodíme a užívame si pohľady 🙂
V: Vstaneme ráno, beháme hore dole a potom vlastne vyrážame na koncert. Sme taká partička a ideme, dorazíme, urobíme zvukovku, čakáme na koncert, dáme koncert a podľa toho, či tam budeme spať, tak žúrujeme alebo nie.
M: A konečne to nekončí: tak teda zajtra v štúdiu.
O: Nehučí ti tam stále ten prijebaný rap?
M: Preto vlastne robíme reggae a dancehall, pretože ten rap stále hučal do hlavy.
O: Z čoho nám zase statne jebe, za chvíľu budeme robiť folkrock.
Budete pesničkári.
M: Ja som vždy chcel fúkaciu harmoniku.
O: Vždy som chcel žiť…
