„Komu držíš stranu?“ stála by otázka, keby nebola už vo svojej podstate úplne hlúpa. Akoby bol hip-hop a hip-hop. Keď nedávno Alicia Keys povedala, že gangsta rap je výplodom xenofóbnej politiky americkej republikánskej vlády, mohli ste to s úsmevom odignorovať v duchu, že slečne to síce spieva úžasne, ale paranoju treba konzultovať s lekármi. Keď jej nato 50 Cent odkázal, že ju nemá rád, pretože nemá rád každého, kto necení jeho hudbu, poviete si, že našťastie nemá rád ani vás a asi tak 95 percent planéty.
Staré mamy kedysi vraveli dvakrát meraj a raz rež, mladé mamy dnes vravia najskôr mysli, potom hovor. Bez ohľadu na to, že gangsta rap považujem za chorú a relatívne zbytočnú odnož hip-hopu, jeho historickú opodstatnenosť nepoprie nikto. A hádam nikto nepoprie jeho opodstatnenosť na miestach, kde má čo povedať a nemusí si vymýšľať. Že slovenské pokusy o čosi podobné, kontext nekontext, sú už v zárodku trápne, je azda zbytočne komentovať. Tak ako neposudzujme ľudí podľa oblečenia, ale podľa činov, neposudzujme ich ani podľa hudobného vkusu. Inak by mi ušla nejaká poznámka v duchu… Oukej, nič.
Keď som tak sedel v novinárskej „lóži“ na koncerte 50 Centa v Bratislave a premýšľal, či ľudská hlúposť je naozaj tak dobrý biznis (jasné že áno) prišlo mi to celkom zábavné. Predstavme si to ako telenovelu, len namiesto banánovníkových plantáží a Manuel a Javierov tú máme bling bling blýskavý život pouličných kráľov. Napĺňanie snov po úspechu, snov po uznaní a rešpekte, snov, ktoré väčšinou snívajú vždy tí istí chlapci postávajúci v rohoch výklenkov a klubov, ktorým nikto nikdy nerozumie a nevie doceniť ich úžasné schopnosti. Instantné sny zabalené v sáčku od Vitany. Brácho, kukni, ja mám klip…
Som presvedčený, že aj rapper má nejakú zodpovednosť. Je najľahšie povedať, že to „neni mój problém móre“, nech si vychovávajú školy a rodičia. Omyl, ak viem, že mi na koncerte poskakujú štrnásťročné decká a napriek tomu im tlačím do hlavy kaleráby, že capo di tutti capi je niekto, kto má lóve, úspech a rešpekt, bez ohľadu na to, akým spôsobom získané, som kokot. A môžeme to zaobaliť do akýchkoľvek diplomatických fráz.
Alebo si potom rovno povedzme, že sme herci v divadle, celé to šibrinkovanie ručičkami a bavorákmi na lízing je vlastne krásna mediálna hra na úspech, ktorá končí v Parndorfe. Uvidíme, napokon, už tento týždeň je Freestyle Battle. Som zvedavý, kto zase bude rozprávať o matkách svojich súperoch, a to predovšetkým vtedy, keď ich nikdy nevidel. To sú tie okamihy, keď skutočne milujem hip-hop.
Odporúčame: Artattack Freestyle Battle. Lebo lebo. A nové Modré hory, pretože veríme v to, čo robia.
