Beyoncé jednoducho nemôže byť dobrá, Hollywood nedokáže vyprodukovať plnohodnotný film a najlepšie knihy sú tie, ktorým nik nerozumie.
Tento text by pokojne mohol mať podtitul: „Čo všetko sa hovorí, keď sa rozpráva o kultúre?“ Lenže potom by to bol veľmi krátky text, keďže odpoveď by bola: „Úplné kraviny!“ Aj keď tu na Artattacku nemáme žiadne normy na počet znakov, slušnosť k čitateľovi núti povedať viac.
Na Slovensku máme taký čudný zlozvyk: každý je expertom na pivo, futbal/hokej, politiku a muziku. K takémuto pocitu stačí v živote vypiť aspoň desať pív, vidieť dva televízne zápasy, raz voliť (či manifestačne nevoliť) a vedieť zapnúť rádio. Vyšší level je už potom mať pod posteľou gitaru, na ktorej ste kedysi dávno dokázali zahrať aspoň dva akordy.
Oveľa väčším problémom však je, že tu jestvuje istá skupina ľudí, ktorá má viac než len názor. Má pravdu! A táto pravda je tým pravdivejšia (áno, sémanticka hovadina), čím je exkluzívnejšia. Čítaj, čím menej ľudí počúva rovnakú muziku.
Výsledok je potom taký, že nech už bol ten koncert napríklad Beyoncé akýkoľvek (predsa by som na nič podobné nikdy nešiel), určite nemohol byť dobrý. Pretože ona nemôže byť dobrá, pretože pop nie je dobrý, nie je vlastne ani hudba a fuj, daj preč prsty od toho ovládača, ešte by si tam prepol MTV.
Muzika nie je fyzika, a nedá sa k nej pristupovať objektívne. Presnejšie, muzika je presne (!) fyzika, akurát ak by ste chceli k hudbe pristupovať ako-tak objektívne, dostanete zase len tú fyziku. A keď sa rozprávame o pesničkách, len málokto tým naozaj myslí skladanie vĺn, interferencie a pomery strún.
Preto ak poviete takmer čokoľvek, vrátane výrazov ako dobré/zlé, v prípade hudby a vlastne kultúry vôbec hovoríte iba banálne páči sa/nepáči. To je v poriadku. Je absolútne legitímne mať na muziku (a čokoľvek neporušujúc tým zákon) nejaký názor. Lenže je zároveň absolútne kreténske urobiť z tohto názoru normu a v ostatných vyvolávať akési výčitky iba tým, že sa ju mali akože pokúsiť podliezť.
V najzákladnejšom princípe je to úplne rovnaké uvažovanie ako to, že my vieme predsa najlepšie, nielen čo sa vám má páčiť, ale aj ako máte myslieť, čo máte hovoriť, robiť a ako máte žiť. Toto je fašizmus (alebo doplň akúkoľvek diktatúru, končiac komunizmom).
Môžete pokojne povedať, že XY sa vám nepáči. Ak ale budete váš vkus vyhlasovať za univerzálne pravidlo a zametať pri tom vzdelaním či napočúvaním, hovoríte len, že „ja som Mozarta počúval už keď som mal šesť“ alebo vlastne „ja docikám ďalej“.
No a? Na kultúre je predsa krásne to, že každý ju z rôznych dôvodov vníma inak. A že pár kultúrnych snobov (v jednom rádiu, v jednom kníhkupectve, v jednej televíznej relácii, atď. …) chce ostatným narozprávať, čo by mali a nemali robiť? Pokojne ich ignorujte. Alebo ešte lepšie, povedzte im, že sú ako fašisti. Možno sa spamätajú.
