Zdravím ťa Oki, beriem tento náš spoločný dialóg ako voľné pokračovanie toho, kde sme naposledy skončili (rozhovor pre printový graffiti časopis ArtAttack z r.1999 – pozn.red.), kvôli istej nadväznosti sa ťa niektoré otázky opýtam po rokoch znovu … poďme na to …
Momentálne pôsobíš v Prahe, čo tam robíš?
Tie časy, keď bol ArtAttack printový magazín sú už preč a veľa sa toho zmenilo. Stará škola má svoje deti a poctivé zamestnania, my sme o dosť rokov starší a skúsenejší. Legálne steny vymizli a mladí writeri behajú po svete a nakladajú trainy. Podstata veci tu ale neustále je a otvára ďalšie a ďalšie brány. Jo, som v Prahe a neberiem to ako nejakú veľkú zmenu. Do Prahy som jazdil často a isté časti roka tu prežíval v starom meste, ktoré má svoju atmosféru. Makám na svojich veciach a sústredím sa na ne, mám tu svoje súkromie, ktoré sa mi doma nepodarilo nájsť … no.. poďme na rozhovor. Viac sa dozvieš z mojich ďalších odpovedí, takže go, tiger, go …
Ok, ok, ako dnes vnímaš graffiti?
Graffiti ako súčasť urbanistickej kultúry, ako meno na stenách, ako odkaz jednotlivca žijúceho bežný život v realite a spoločnosti pachtiacej sa za svojim cieľom a končiacim v hrobe… to pre mňa znamenalo graffiti, a v podstate aj znamená. Doba sa posunula, graffiti sa preniesli aj do iných sfér, no tu už by som nevravel o tradičnom vnímaní graffiti ako bolo zadefinované v jeho koreňoch. Teší ma, že vidím ako graffiti kultúra rastie, nestagnuje, je citeľná v ďalších disciplínách a dokonca posúva ďalšie smery ďalej. Od grafického designu, street artu, outfit značiek, pop artu, tattoo artu, komixu, proste graffiti posunulo vnímanie „umenia“ a odkaz graffiti je citeľný všade navôkol. Myslím, že dosť silne. Vnútorný pocit slobody /ktorý graffiti nieslo/ musí mať človek v sebe, ale žiaľ, veľa ľudí si myslí, že im stačí mať graffiti iba na sebe, to je zase negatívum tejto veci, ale je to tak.
Viem, že maľuješ stále veľa a rád, ale čo steny? Kedy si naposledy maľoval „real graffiti“?
Pre mňa nie je dôležité vyjadrovať sa striktne na stenu alebo vlak, tie časy boli a to, čo mi to dalo, je už dávno zasypané ďalšími poznatkami prameniacimi z iných kultúr „umenia“ a techník. Bol to výborný základ. Pre mňa je dôležité vyjadrenie svojho postoja, pocitu a potom umiestnenie práce medzi ľudí k jej vnímaniu. Táto cesta sa dá nastaviť aj cez videoklipy, plátna, sochy, výstavy, fotky, časopisy, no stenám sa nevyhýbam, graffiti alebo maľba na stenách je výborné médium. Na Slovensku som s touto disciplínou prestal, lebo som v tom už nevidel význam. Posun ďalej … nemalo to pre mňa už tú patričnú úroveň ako v 90tych rokoch. Stala sa z toho trendová vec, byť rebel a veľa ľudí z umeleckej obce sa začalo tváriť ako nezávislí street umelci, bez prežitia toho podstatného … bolo mi z toho zle, a tak som hľadal vykúpenie inde. Na druhej strane, je veľa bláznov, čo v tom idú, reprezentujú graffiti, urban art v správnom slova zmysle a majú môj patričný rešpekt a podporu. Nikdy som nebral maľovanie na steny príliš vážne, vždy s nadsázkou a pocitom prežitia príjemných chvíľ s ľuďmi navôkol. Aj keď v samotnej podstate to bola vážna vec vo vážnej dobe, čo sa nepriamo podpisovala na kultúrnom dianí na Slovensku. Pre mňa je dôležité, že som stále tu, s nezmenenou tvárou a neobráteným kabátom … proste Scuotter.
No pekne a na čom teraz robíš? Daj nejaký prierez konkrétnou tvorbou aby mal čitateľ jasno …
Pracujem na videoklipoch, maľujem, skicujem, pracujem na rôznych posteroch a coveroch pre interpretov, hrám ako Dj, venujem sa svojej crew a občasne ženám, učím sa novým formám a technikám, ktoré mi môžu dopomôcť k precítenejšiemu vyjadreniu. Vzhľadom na to, že graffiti je o veľkých plochách, je dosť paradoxné, že som našiel uspokojenie v malých rozmeroch, detailoch a maľbe s olejom. Mám za sebou rôzne klipy pre kapely ako Wanastovi Vjecy, či reklamu pre T-Music, kde som sa staral o celé vizuálno, 3 rôzne štýly grafík sa premietali po stenách. Bolo to zaujímavé, pretože sa jednalo o vytvorenie vizuálu okolo rockovej scény, disco a hiphop graffs. Nikdy som sa ale necítil ako režisér, alebo nejaká škatuľka. Som to, čo som, a tak to aj ostane. Myslím, že práve toto bola pre mňa podstata graffiti. Mám sen zbúchať urbanisticko-zábavný magazín s vlastnými pinup girls fotkami, vlastným designom a prácami ľudí, ktorí ma zaujímajú ako tvorcovia a určite chcem pokračovať v ďalších výstavách. Mám za sebou nejaké promotérske pokusy, aj v spolupráci s Inspire Etage a ASCcrew. Viac info na www.myspace.com/scuotter ,)
Vravíš ASC … v rozhovore s Beyuzom mi už trochu načrtol túto vašu crew, ale keďže si leader a mentor v 1 osobe, nedá sa mi neopýtať sa aj teba, o čo ide?!
All School Cirkus vznikol náhodne, asi to tak malo byť a brali sme to s mojim selecta parťákom Hafnerom ako znamenie od boha :), preto aj tie kresťanské (magické) symboly a mená ako Scuott aka Messiah a HAF aka Preboha. Samozrejme, všetko s patričnou dávkou humoru. Žili sme s Hafom v Bratislave, v podstate celý život a klubová scéna sa nám zdala hrozne neosobná, povrchná, nezábavná. V mnohých prípadoch sa točila okolo drog. Pustili sme sa do toho dva roky dozadu. Nakúpili sme dosky, kúpil som gramce a party život začal. Kto si pamätá začiatky, vie presne, o čom vravím. Na akciách sa zrazu spájali ľudia, čo počúvali rap, punk, reggae, alebo electro… otvorené, neobmedzené myslenie a zábava. Šialené veci sa v tých časoch udiali. Celé to malo nádych Californie v 70tych rokoch, nedá sa to ani opísať, ale zrazu, ako keby veľa osobností povstalo a rozhodne tieto osobnosti nenájdete v bulvárnych plátkoch. V tom období Hafner odpálil spolu s Beyuzom svoj happy housovo rapový albumík. Ľudia to vnímali a žili s tým. Dnes je situácia trochu iná, žijem a tvorím vo svojom bejváku v Prahe spolu s Bejčim, ktorý neustále pracuje na svojich nových produkciách, komunikujeme so západom a to bratislavské gro, na čele s Hafnerom, šalie na Tatranskom plese a žije svojim životom. V podstate ASC, aké žijem v Prahe s Bejom, je pre mňa práve to najpodstatnejšie. Tak isto hranie, púšťanie dosiek a pod. Žiaľ, v Bratislave sa ku nám veľa majiteľov klubov stavalo ako ku psom, bez úcty a rešpektu a zarábali na tom, keď naši homeboys vypili celý bar. Už to pre nás nemalo význam a videli sme skôr stratovosť, neviem prečo by sme mali týchto ľudí naďalej podporovať. Nemôžeš byť s každým kamarát. Teraz hrávame tam, kde to má grády a už si vyberáme, držíme sa hesla radšej nikde nehrať ako hocikde.
Vráťme sa späť ku klipom, naposledy si sa u nás pripomenul videom pre Tinu – Kým ty spíš. Povedz mi ešte raz ten príbeh, čo si mi hovoril v Prahe …
No, to bolo dávno, odvtedy som spravil ďalšie video veci, žiaľ nie na našom trhu. Tina bol ten interpret, pre ktorého som klip robil s radosťou. Pamätám si ju, keď sa objavila v mojich prvotných videách (AMO alebo v Zverinovej telenovele Pimpin rap). Tinka je charizmatická osôbka, tak som sa s tým chcel aj patrične vyhrať. Od návrhu kostýmov až po vizuál celého toho farebného šialenstva. Vymyslel som postavičku, ktorá ju sprevádzala v jej fantázii… Icecream world. Trošku ma mrzelo, že na slovenskej scéne sa natáčajú rapové klipy, ale hiphop, alebo prvky hiphopovej kultúry ako takej, tam chýbajú (ak si odmyslím slovenské baby nastajlované ako ghetto bitchaz a drahé káry) … myslím graffiti, design, srdce, ktoré búcha v tejto kultúre. Presne toto som chcel, aby sa na diváka vyrútilo a ukázalo mu, ako to vlastne je. V priebehu práce na klipe sa nám ale stala nemilá vec. Tina musela ísť na operáciu hlasiviek a skladba sa tým pádom stala neaktuálna k jej pripravovanému turné, ktoré sa vtedy taktiež posunulo. Natáčanie sa pozastavilo a čakal som, s akou skladbou na mňa vyrukujú, aby sa klip dal dorobiť a sedelo to so začiatočnou animáciou a pod. Zhodou náhod skladba, ktorú som obdržal sadla neuveriteľne do vizuálov a klip sa dokončil. S troškou fantázie sedí aj text k videu, no poslucháč musí mať naozaj fantáziu J
Čo hovoríš na Kačicu s hlavou tigra?
Že má bohovský obal :), s Karaokem sa poznám už dlhší čas … som rád, že tento človek spravil toto dielko a že mu to vyšlo. Som rád, že stojím aspoň za covermi pri tejto jeho ceste. Pamätám si ho, keď mi prvý krát volal, že chce cover na jeho album Gastarbaiter. Prišiel chalanisko, čo rozprával troška slovensky, troška rusky a začal mi vravieť niečo o hiphope. Že maká na novej tvorbe a je to experimentálne. Keď som si to vypočul, nechápal som o akom hiphope mi to vravel, ten experiment tam bol, s odstupom času vidím a počujem, o čom presne rozprával J
Kde a v čom hľadáš inšpiráciu?
Klasická otázka … všade navôkol … život je umenie … všetko navôkol je umenie … design, hudba, zvuky, len sa treba lepšie pozerať a načúvať, naučiť sa vnímať jednoduché veci, ktoré pramenia zo srdca. Najinšpiratívnejšie sú pre mňa aj tak krásne, inteligentné a vtipné ženy, žiaľ, tu v Prahe som o inšpiráciu trocha ochudobnený.
Bratislava, Praha, Berlín, New York?
Narodil som sa v Bratislave, v Starom meste takpovediac. Bol som obklopený ľuďmi, čo sa zaujímali o hudbu a výtvarné umenie, mám skvelú rodinu, ktorej ďakujem za to, kto som a z istej časti aj aký som. Bratislava už nie je dávno to, čo to bolo, stavajú sa ekonomické centrá, bankovníctvo, financie, machinácie a shit. Rozbitie starého centra a zmyslu Starého mesta. Peniaze prúdia jedným smerom, mladej generácii sa nechce premýšľať a tento stav nadupanosti a stresu ma priviedol k tomu, že mám už aj druhý domov (Prahu). Tu v pokoji tvorím a venujem sa veciam. Berlín je ďalšia domovská zastávka. Pamätám si, v lete som mal šialenú myšlienku zohnať kontakt na graffiti head MODE2, ktorý bol v istom období moja veľká inšpirácia a je to snáď jediný writer, s ktorým by som chcel, ak vôbec, ešte niekedy maľovať. O týždeň nato som ho v Berlíne stretol na ulici po ceste domov. Žije tam neskutočné množstvo umelcov a nikto sa nediví a nečuduje, keď s nimi sedí v bare pri stole. Bol to pre mňa zážitok, byť na jednom mieste, slobodný, kde žijú títo ľudia, čo pre mňa v mladosti veľa znamenali. New York ma moc neláka, tie časy, keď som počúval striktný rap z Bronxu, sú preč. Tu skôr vnímam San Francisco, či LA. Raz tam chcem vystavovať, žije tam neuveriteľné množstvo skvelých hudobníkov a výtvarníkov. Sú to ľudia, ktorí zobrali časť starej európskej kultúry a vložili do toho niečo nové, posunuli to ďalej. To isté platí aj pri graffiti arte.
Je pre umelca dobré, keď je ego tripper?
Neviem, čo je pre umelca dobré. Ako som spomenul, som taký aký som, ak človek rešpektuje mňa, tak sa dočká aj môjho rešpektu. Snažil som sa byť k ľuďom vždy chápavý, ale ono to v reálnom živote žiaľ nejde. Odzrkadlilo sa to na tom, že som mal zrazu na krku príživníkov, ktorí to zneužívali. Takže z istej časti tam ego je, v podstate je to u človeka bežná vec a zároveň i dosť podstatná. Skôr ma štvú ľudia, ktorí sú ego tripperi a pritom sú to iba nuly a úbožiaci. Len komplex ich núti byť stoj čo stoj vládcom sveta. Takíto ľudia sú nebezpeční. Na mieste, kde som donedávna žil, ich je neúrekom.
Vieš rozlíšiť, kto je tvoj fanúšik a kto kamarát?
Nemyslím si, že mám veľa fanúšikov a v podstate mi o to ani nejde. Keby mi išlo o to, asi by som začal rapovať, alebo stáť pred kamerou. Je mi dobre vzadu, za kamerou, kde si robím svoje veci a mám svojich naozajstných priateľov a svoju rodinu. Tá je pre mňa najdôležitejšia. Ľudia sú si v samotnej podstate rovní, pokým nemajú nejaké pocity menejcennosti a pod. Ak mám nejakých fanúšikov, tak som tomu patrične rád. Vážim si ich a moje veci sú venované tým pádom im. A priatelia, tých skutočných je málo. Poznám ich podľa toho, že stoja v každej situácii pri mne a ja pri nich. Dobrý priateľ je jedinečný úkaz. Teší ma, že ako cestujem a žijem na rôznych miestach, spoznávam ľudí s podobným osudom, záujmami a myslením. BIG UP FOR MY MAN HARI AKA DRUNKINMASTAH, Beyuz aka Rookie and Boyz from Eallin…
Kto je tvojim idolom? Billy?
Kto je Billy?
Však Billy Idol nie 😛
Aha … nemám nijaké idoly, to bolo v mladosti. Dnes vidím veľa kvalitných umelcov, ktorí stoja na ceste predo mnou a majú môj obrovský obdiv. Tu sa bavíme ale o úcte a rešpekte, takpovediac pokore k ľudom, čo si ju zaslúžia. Tak isto si vážim svojho otca a matku, ktorým sa podarilo vychovať dve fajn decká a stále sú spolu, starajú sa navzájom o seba a o ľudí, ktorí to potrebujú… BIG UP!
Spomínaš mamu, čo si na ženách vážiš a čo ťa odpudzuje?
1. Neznášam povrchné ženské. Ženské bez štýlu ,ktoré majú o sebe mienku aké sú úžasné a dávajú mužom všetko vyžrať. Ženy, čo si v obchodnom dome bez rozmýšľania nakúpia handry z výkladov, vyzerajú ako sedliačky a čakajú, že sa z nich všetci zosypú. Pritom nemajú o nič záujem, nedá sa s nimi o ničom rozprávať a v profiloch na svojich booomikoch majú v hobby iba šport a sex… fock that. Nechcem odsudzovať tieto ženy, ale keby som chcel vidieť sliepky, tak zájdem do kurníka.
2. Žena musí byť aj skvelý priateľ, prirodzená a krásna v každej situácii. Musí mať hrdosť a poznať svoju cenu. Nemať komplex z muža, keď príde do spoločnosti, nezačne s každým mužom koketovať len preto, že bol v novinách alebo TV. Žena na úrovni. Takéto ženy majú u mňa veľký rešpekt!
Čítaš knihy?
Jasné, knihy, časáky, komixy… máme dokonca s Harim aka Keroak čitateľský krúžok, požičiavame si knihy, poprípade sa obdarúvame. Ja mu dám nejaký magazín s vizuálnym orgazmom a on mne nejakú literatúru. Človek sa učí celý život.
Si zviera? Ak áno, kedy ho zo seba vypúšťaš von?
Som niečo medzi čiernym panterom a býkom. Vypúšťam tú šelmu zo seba po flashe Jacka Danielsa, alebo, keď má razu život drive a som v pracovnom nasadení. Grrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrr… pri ženách som skôr medvedík.
Si už predsalen „papá“ daj nejaké múdro na záver …
… U must think first before u move …
