Situácia: Televízne noviny na našej najsledovanejšej tiežtelke. Tuctová, nezaujímavá reportáž, takzvaná vata. Preexponovaný komentár, dominujúci postoj redaktora s patentom na rozum, pravdu a veci verejné.
Záležitosť, pri ktorej zvyčajne znechutene mávnete rukou a viac vás nezaujíma. Nebyť témy – nápisy. V Martine sa na stenách objavujú rasistické odkazy. Potiaľto všetko okej. Ale v okamihu, keď redaktor tieto nápisy hodí do jedného vreca s akýmkoľvek iným nápisom na stene, s pomaľovanými stenami panelákov vo všeobecnosti, rozmýšľam, či mám plakať, alebo sa skôr smiať.
Nie, nebudem tu riešiť otázku vandalizmu. Vandalizmus je otázkou morálky a tá pocitov. Alebo zákona. Ak je akýkoľvek zásah do podoby veci bez vedomia jej majiteľa zlom, niet čo riešiť. Tiež by som nebol nadšený, keby mi nejaký toy zmachlil fasádu.
Ale jedným dychom vravieť o rasistických odkazoch a tagoch mi príde scestné. Logiku asi pána Lechana na žurnalistike neučili. Ak vôbec takú školu niekedy navštevoval. To je ako vravieť, že keď ma nevera čosi spoločné so sexom a znásilnenie tiež čosi spoločné so sexom, tak potom každý, kto podvádza partnerku je aj úchylný sociopat.
Odporúčanie: 9. 3. v bratislavskom Subclube Rane Serato tour a bratislavská kvalifikácia Artattack Freestyle Battle. Prečo je hádam jasné. V pondelok tiež vyšla básnická zbierka jednému z posledných bardov slovenskej poézie, pri ktorých toto označenie má aj nejakú váhu. Mýtus menom Rúfus si samozrejme vážiť nemusíte, písať však každopádne vie. A 8. má premiéru slovenský film Rozhovor s nepriateľom. A ten odporúčame už len preto, že je slovenský.
