Jestvuje vôbec dobrá hudba? Alebo zlá hudba? A čo ak sa vám páči muzika, ktorá je podľa ostatných – dokonca hudobných „kritikov“ – zlá?
Pred nejakým časom som v istom texte napísal čosi v duchu, že rozdeľovanie na hudbu alternatívnu a strednoprúdovú považujem za nezmysel. Že hudba je v skutočnosti iba dobrá a zlá a všetko okolo sú už iba omáčky a alibistické (seba)ospravedlnenia.
Čoskoro na to odpovedal Mišo Kaščák, že čosi podobné už tvrdil Jožo Ráž. A že hudba je podľa neho iba tá, ktorá sa mu páči a tá, ktorú rád nemá. Niežeby ma tešilo ocitnúť sa v jednej vete spoločne s lídrom kapely, ktorá síce predala neuveriteľné množstvo albumov, no počúvať sa dá len ak vám je zhruba osemnásť a na stužkovej ste spoločensky fakt dosť unavený. Ale podstata je inde.
Hudba samozrejme je dobrá aj zlá. Akurát problémom je, že niekto pod týmito slovami myslí práve Mišove páči sa – nepáči. Keď novinári, recenzenti, internetoví mudrlanti a všetci ostatní píšu či rozprávajú o muzike, albumoch a kapelách, zväčša používajú spojenia ako dobrá alebo zlá muzika práve v tomto duchu.
Niekedy si to uvedomujú, ale zväčša si myslia, že práve to, čo sa páči im, je to „dobré“. To je blbosť, vkus je natoľko individuálny, že pokus urobiť z toho svojho „objektívne“ je obyčajné diletantstvo.
Lenže hudba, ale aj literatúra, maľba či tanec sú dobré alebo zlé iným spôsobom. A ten nehovorí nič o našom fanúšikovaní, obľube a plagátoch na stene v tínedžerských izbách.
Hovorí o spôsobe, ako funguje spoločnosť. Presne tá banda ľudí, ktorá sa kedysi dohodla, že zákony sú fajn. A táto banda ľudí sa kedysi rovnako dohodla, že toto a tamto je hudba. A že dodržiavanie rytmických pravidiel v rape je v poriadku, rovnako ako keď speváčka neťahá falošne – v tomto prípade to dokonca aj nejako súvisí s biológiou a matematikou.
Presne takto sa dá o hudbe (a skoro čomkoľvek) povedať, že je alebo nie je dobré. Možno sa totiž ľudia nezhodnú na tom, či je lepší metal, alebo hip-hop, no dokážu (takmer každý, ak ale naozaj počúva – čo už dnes nerobí skoro nikto) rozlíšiť falošný spev od toho v poriadku.
Problémom však je, že hodnotiť hudbu takýmto spôsobom je nuda. Recenzie by vyzerali asi takto: ak platia harmonické pravidlá skúmané už za čias pytagorejcov, potom speváčka XY nespĺňa základne predpoklady na celočíselné pomery. Lepšie je jednoducho napísať, že XY síce vyzerá milučko – peknučko, no spieva ako taký besný kojot.
Preto texty o muzike niekedy vyzerajú, ako vyzerajú. Ale áno Michal, ak niekedy napíšeme, že toto je dobré a tamto zlé, tak nepíšeme naozaj nič iné ako iba to, že toto sa nám páči a tamto nie. Ale len niekedy.
