Boli také časy. Tuším sa volali Rap, čo má reč. Prievidza rap, zvláštne čaro, texty, kde sa muselo ísť po význame, nie po forme. Akási alternatíva k vtedy tak alternatívnemu rapu. Irónia k irónii. Karikatúra karikatúry.
„Vidím že rap už nie je vzácny, počuť sa dá všade, točia sa klipy so zábermi na tváre a mladí rozhadzujú všetky zarobené chaláre.“
Takto nejako by sa dal zhrnúť aj aktuálny ADeho album. Ísť po obsahu a veľmi sa nezaoberať formou. Lebo potom hrozí, že začnete klásť nepresné a nepríjemné otázky. Áno, nemá to zvuk, nemá to mix, nemá to pozlátko. Ale dá sa to počúvať. A keď to počúvať začnete, musíte naozaj počúvať. Nehrozí žiaden „bounce šajs“ ani „jee bejbe“. Na tento album nijakú -nástku nezbalíte. Ak teda nemá iné úlety. Typu Bene a jeho „každý večer iný filmový klub“.
„Plastiku mysle platí za mňa štát, preprogramované reflexy a slovný celibát, mám právo byť ticho, lebo systém to lieči.“
Pritom narovinu, je v poriadku, ak niekto rapuje žúrky, keď žije žúrky. Keď žije v jednom nekončiacom kolotoči blikajúceho stroboskopu. Ale rovnako je v poriadku, keď niekto rapuje o faktúrach a účtoch, keď žije faktúry a účty. A jeho svet nepozostáva z rozostrenej mozaiky farebných, no o to prázdnejších okamihov. Nie, to nemusí byť hneď rap pre intelektuálov, i keď, prečo nie: môže.
„Blava je drahá, chcem mať, nie plakať, na pivko mi zostáva, keď účty splatím, môžeš byť mystický jak chceš, keď nemáš prachy, si v hajzli, ako keď aktivisti nedostanú granty.“
Preto je AD zaujímavý. Žiaden trendový flow, ani extrémna technika, ani newschool beat, či crunk na európsky spôsob. Napokon, mimo W518 to tu aj tak nikto robiť nevie. Áno, možno je pravda, že takto sa rap už nerobí a že je to skôr nostalgia. Na druhej strane, neviem ako vy, ale po dvoch dňoch strávených s grime si musím pustiť niečo z klasickej hudby. Vnútorne sa dorovnávať.
„Mám zastaralú techniku a prejav z roku deväťdesiat tri, isteže, názory na nože pretože nemienim rapovať ako každý rapový, tuctový, technicky zaostalý, vyzretý, rodinkárstvom v ústrety, toto je moja slovná hra, môj hudobný priestor.“
Na druhej strane, AD občas rozpráva priveľa. Niekedy sa uchyľuje k zbytočnému verbalizmu. AD je silný v sociálnej rovine, tam, kde opisuje svet, ktorý žije. Kde spoločenský kontext tvorí pozadie jeho slov. Silný možno aj, či najmä, vďaka Lyrikovi. Slabší však, keď dá priestor svojmu egu. Sebaobhajobe. Slovnej techniky. Vtedy to nezachránia ani doubletimes.
„Môj cashflow nie je krytý kariérou z firmy, som iný, nechcem drhnúť podlahu v Londýne sedem dní v týždni, nemám zlý zvyk okrádať svojich blížnych.“
Napriek, či možno práve preto, všetkému povedanému i nepovedanému, je ADho Numero uno albumom, ktorý je trochu iný ako zvyšné albumy našej hip-hopovej scény. Preto je jej ozvláštnením, aj keby to malo byť ozvláštnenie načierajúce do minulosti. V niektorých polohách slabšie, v niektorých naopak výrazne silné. Škoda len, že ten (neodpustiteľný) zvuk tento album vcelku zabíja. Ak si to ale odmyslíte (alebo ste nebodaj ten šťastlivec, čo to nepočuje), ostane vám zaujímavý obsah. Osobne som stále presvedčený, že v rape stále ide predovšetkým o obsah. Možno trochu naivné presvedčenie.
„V krajine obsesií, realít, kde nemáš právo byť in, ak nemáš nič, ak si stratil niť, ak ťa pojebali banky medzi bránkami, bankári ti dávajú penále, bankovkami penalty spredu aj od chrbta, dávaj bacha, nehrb sa, v krajine kde aj politici vravia nedrb sa s tým, dávajú kurvy, čo majú kundy poprášené stopercentným kokaínom, kým šestnásťročný on dostal podmienku za gram zmiešaný s nikotínom, iní ľudia s inou silou sa vinia inou vinou, systém si priznaj, ťa istí divnou silou, toto nie je demokracia, ale infokracia vplyvov.“
Tracklist k CD Numero Uno (Legal Records – 2007)
1. Od začiatku
2. Chcem cestovať v čase vsp. Juso
3. Ideme s dobou vsp. Lyrik-H
4. Technika vsp. Moja Reč + DJ Fatte
5. Každodenný biznis vsp. Lyrik-H
6. #1
7. Rodná ruda vsp. Lyrik-H
8. Ber to napriamo vsp. Lil Idea + DJ Hoody
9. Systém ťa má vsp. Lyrik-H
10. Po koniec
