Možno je najvyšší čas zbaliť sa a odísť. Hip-hop stále počúvať, no prestať sa pokúšať zmeniť komunitu alebo aspoň pár jednotlivcov. Jednoducho sa vykašľať na instantné internetové rozumy a stať sa jedným z tých, ktorí na koncerte kapely stoja kdesi vzadu a s nostalgiou spomínajú na rap, ktorý sa robil pred desiatimi rokmi. Bez ohľadu na to, či bol, alebo nebol lepší. Pravdupovediac, už si ani nepamätám, kedy som bol na hip-hopovom koncerte, ktorý by za hip-hop označili aj ľudia, ktorých nezaujíma experimentálna hudba.
Presne takéto veci ma napadajú, keď si prečítam diskusiu na hip-hopových serveroch. Keď sa dozviem, že niekto poučuje druhého len preto, „lebo ja som počúval rap už v roku 2003, keď ty si sa ešte hral s kýblikom na pieskovisku“. Ostáva potom len taký zvláštny pocit: niektorí z nás, ktorí sa pamätajú ako spoluhráči z Ameriky nosia hudbu, oblečenie a čudnú filozofiu, ktorí si pamätajú Lúzu na demokazetách, koncerty v DK Lúky, prvý papierový Artattack, The Fugees v polovici deväťdesiatych, ale poznajú aj rapový Taxis Petra Nagyho z roku 1984 a Jižák od Manželé z rovnakého roku, mladučkých PSH, Coltchu a WWW, prvú East Side úniu a kapely, ktoré dnes už ani nejestvujú – napríklad JSS či Flaps. Tak títo majú málokedy potrebu niekoho poučovať či sa vyvyšovať. Lenže.
Možno naozaj platí, že niekto sa môže hudbe intenzívne venovať iba chvíľu a potom už nedokáže oceniť nové veci, trendy, posuny v žánroch. V istom okamihu začne považovať za najlepšiu dobu, keď ešte poznal texty nových skladieb a dokázal ich počúvať stále dookola. Smutné je, keď sa v takomto kruhu ocitnete vtedy, ak ešte nemáte tridsať, no už máte k tridsiate o dosť bližšie, ako k dvadsiatke.
Vtedy prestávate rozumieť, prečo vám chcú -násťročné decká vysvetľovať ich nielen hiphopové nezmysly. A prečo napriek tomu, že hiphopová bublina na Slovensku vďakabohu spľasla, narazíte ešte stále na ulici na tabule, ktoré vás volajú nakupovať do „jou jou gangsta hip-hop shopu“ alebo tam, kde majú luxusné hiphopové oblečenie dokonca aj pre psov. Akoby sme nemali v krajine dosť úplne zbytočných Rytmusových klonov.
Sú to drobnosti, ale takéto veci nútia človeka premýšľať, či mu to „za to stojí, stáť v kúte školy“ – ako som napísal ako decko na strednej škole na konci deväťdesiatych rokoch. Tak teda stojí?
Odporúčame: zamyslieť sa …
