Čudný rok. Na prvý pohľad vyzerá 2009 pre slovenský hip-hop ako katastrofa. Zmizol trh s hudobnými albumami a s výnimkou Patrika už prakticky nikto nepredáva. Aj v jeho prípade je otázne, či platina je alebo nie je len za vyskladnené kusy. Každopádne, v súčasnej situácii je to skoro zázrak – aj keď to nehovorí nič o samotnej kvalite albumu.
Hip-hop zmizol aj z médií. Nebolo to dávno, čo sa kapely objavovali vo veľkých novinách či televíziách. Dnes sa do televízie dostanete len ak tancujete v Superstar alebo síce kedysi ste aj boli rapperom, no u Záblackej sedíte pre nejakú inú aktivitu. Niežeby práve Na streche a polodementné otázky boli vhodným miestom na hocičo.
Ani mienkotvorné noviny už o hip-hope veľa nepíšu. V tých menej predávaných je predstava o aktuálnej hudbe kdesi na pomedzí rokenrolu a popu, aj keď je otázne, či tie ohurujúce texty Matúš písať musí alebo chce. O ich kompetentnosti preto nešpekulujme. V tých dôležitejších novinách sa zase písanie o hudbe zvrhlo na výlet do muziky, ktorá sa už 25 rokov nevyvíja – ak to trochu preženiem. A akýkoľvek žáner mladší ako tento vek sa objavuje iba sporadicky.
Úprimne, je to vlastne aj moja chyba. Tento rok vzniklo niekoľko rozhovor, pri ktorých som nenašiel silu ich upraviť do publikovateľnej podoby. Vznikli však aj texty, ktoré sa – úmyselne alebo nie – do tlače nedostali. A tak si síce ešte prečítate o pesničkárovi, o ktorom prakticky nikto nechyroval, no Kid Cudi či Dizzee Rascal majú jednoducho smolu. Nie sú totiž comeback Whitney Houston.
Rok 2009 neprial ani festivalom. Pre mňa ten hudobne najzaujímavejší opustil nedostatočne reflektujúci sponzor, ten najväčší zase poznačila tragédia počas vystúpenia zostavy AMO. Ale môj obdiv patrí kapele i usporiadateľom za to, ako sa celou situáciou dokázali vysporiadať.
Našťastie, situácia v hudbe i spoločnosti pomohla hip-hop trochu vyčistiť. Je síce pravda, že konkurencia vytára aj kvalitu, no u nás to skôr vyzeralo, že rapuje každý blbec, ktorý kdesi na stredoškolských hodinách slovenčiny počul čosi o rýme. Akomkoľvek.
Aj koniec roka však spôsobil, že 2009 bol možno jedným z zaujímavejších. Objavovanie sa rôznych mixtapov vrátilo hip-hop tam, kde si ho predstavujem: preč od rôznych (pseudo)tlačových správ a „press dayov“. Veľmi príjemne prekvapil Kaidžasov album, rovnako ako mixtape od H16 či Funkčné remixy od Veca. Braňova hudba sa tak konečne dá počúvať – bez urážky. Vyšiel úžasný dvojalbum Dualshock Mojej Reči, tešiť sa môžeme na remixy k Tázokovi. Pričom určite som na čosi zabudol.
Takže nie, rok 2009 pre domáci hip-hop katastrofou nebol. Skôr naopak. Len niektorí rapperi sa vrátia tam, kam zrejme patria. Niektorí možno k lopate.
Odporúčame: aspoň podobne zaujímavý rok 2010.
