Slušní ľudia nekradnú. Ale slušní ľudia ani nešikanujú svojich občanov.
Je slušné, ak za veci platíte. Za rožky predsa zaplatíte u pekára či v hypermarkete, platíte za elektrinu, za benzín či zmrzlinu. Ja si kupujem knihy dokonca aj vtedy, ak by som ich mohol mať zadarmo. A ak tam nepracujem, rovnako platím za koncerty – a naozaj, niekedy aj za hudbu.
Platiť iným sa jednoducho patrí, pretože chcem, aby ostatní raz za moju prácu zaplatili mne. A je úplne fuk, že produkujem a predávam informácie. To však neznamená, že sa teraz všetci musíme zblázniť.
No presne to robí celý svet: najskôr FBI zavrie Megaupload nerešpektujúc ani práva normálnych právnych štátov, ani práva platiacich užívateľov, ktorí zdieľajú legálny obsah. A Európa (a zvyšok sveta v nejakej obdobe) polotajne pretláča legislatívu ako ACTA, ktorej v skutočnosti nik nerozumie, pretože ju nik poriadne nečítal.
Až to vyzerá, že web prežíva zásadný boj o svoju budúcu podobu. Internet kedysi vznikol ako slobodné médium. Môžeme sa hádať o morálke: ale faktom je, že slobodný prístup k informáciám vo svojich počiatkoch nadradil nad ochranu autorský práv. Malo to svoje dôsledky – a to jediné, čo vlastné zaráža, že k veľkej vojne (bitiek už bolo viacero) o hodnoty došlo vlastne až teraz. Problémom je, že symbolom oboch strán sa stali nepresvedčiví zástupcovia.
Nahrávacie monopoly a Hollywood by boli radi, keby sme im platili takmer úplne za všetko, najlepšie niekoľkokrát. Lenže každý, kto aspoň tuší, ako funguje ich biznis model, vie, že z pohľadu samotného umelca je to číre svinstvo. Na druhej strane sú hnutia, ktorých niektoré nápady nemajú ďaleko od utopického anarchizmu a komunizmu (aby bolo jasné, schopných hackerov si vážim, a v istom zmysle aj obdivujem).
No na ten spor sa dá pozerať aj inak ako cez takéto symboly. Jedna vec je chcieť, aby za prácu ľudia platili. Druhá naháňať decká, ktoré si stiahli mp3, šikanovať ich na hraniciach, prehliadať batožinu či elektronické zariadenia. Alebo zakazovať používať softvér, ktorý by raz mohol – a nemusel – slúžiť na obchádzanie autorský práv. Človek nemusí byť práve intelektuálny horolezec, aby dovidel na absurditu takéhoto prístupu: je to rovnaké, ako zakázať používanie nožov, pretože jedným z jeho použití môže byť aj vražda.
Absurdít je pritom viacero. Porušením zákonov by mohlo byť napríklad aj kopírovanie legálne nadobudnutých vecí pre osobnú potrebu. Alebo povinnosť oznámiť každé porušenie autorských práv – to aby sme pri kreativite väčšiny domácich reklamných agentúr po uliciach chodili so zavretými očami.
ACTA a podobné aktivity sú práve pre toto zlý nápad. A tento zlý nápad bol ešte horšie odkomunikovaný. Áno, myslím si, že za veci sa má platiť, ale primerane ich hodnote, a najmä pritom nerobiť z autorov handry a verejnosti hlupákov.
Práve primeranosť je kľúčová.
Tak treba aj trestať. Keď ako dieťa ukradnete v potravinách čokoládu, primerané je, keď na vás nakričia, zavolajú rodičov, dostanete zaracha alebo výchovnú facku (ehm…). Primerané nie je odseknúť ruku v zápästí. A toto sa práve snažia urobiť nahrávacie a filmové spoločnosti, a toto by mohlo byť aj výsledkom, keď raz budeme žiť v ACTA svete.
Lenže to by nás nahrávacie dinosaury, filmové štúdia, politici aj profesionálni byrokrati v Bruseli museli najskôr počúvať, neutajovať svoje rokovania, nevyhrážať sa FBI a žalobami – jednoducho by nás nemohli mať za ďalších „idiotov z internetov“.
