Čau Mišo, vitaj v roku 13. Na tento rozhovor som si robil zálusk hneď po rozhovore so Sephiou (kliknite sem). Otázky však posielam až dnes. Čo sa u teba za ten rok a pol výrazne zmenilo okrem fúzov a copu ?
Za ten čas som radikálne zmenil pár názorov. Pár udalostí mi otvorilo oči a myslím, že som si začal uvedomovať „svoju hodnotu“. Ináč povedané prestal som robiť charitatívnu opičku, ktorá bude maľovať hoci aj partizánov z vlastného vrecka len kvôli tomu, že je to lukratívny spot. Takže pseudo ponuky od kravatovcov a ich ultrabrutalgeniálne projekty, ktorými plátajú zbytky nedostatkov komunizmu som sa naučil ignorovať.
Ako vnímaš celý ten „koniec sveta“ hunbuk ?
Dobrá téma na nie moc vydarený večer s nudnými „priateľmi“. Videl som príliš veľa dokumentov na túto tému a v konečnom dôsledku mi to príde ako dokonalý marketing. Nič viac nič menej.
Keď sme boli deti rok 2013 znel futuristicky. Predstavovali sme si vesmírne lode a lietajúce taxíky. Nič z toho sa nedeje. Si sklamaný ?
Ani nie. Ale keďže rád cestujem, ale neznášam to premiestňovanie mohol by niekto už konečne vynájsť teleport.
Naša kamarátka z Planéty 220 ho vynašla ale o tom inokedy. Si súčasťou a zakladajúci člen Point 3 Crew, ktorá je známa svojimi prepracovanými produkciami. Za tie si odnášate slová chvály i kritiku. Ako to celé vnímaš ty?
Tak zo začiatku som si chválu vážil a kritiku si snažil odôvodniť ako nejaký hate (tak ako to robia všetci). Teraz mi to je úplne jedno čo si kto o tom myslí. Špeciálne na Slovensku. Maľujem tak, ako ma baví maľovať. Maľujem to, na čo mám zrovna chuť a v štýle, na ktorý mám zrovna chuť. Či sa to niekomu páči alebo nie, to je každého osobná vec a mňa do toho nič. Jedine čo ma teší, že sa moja cesta spojila so Seph a s Primalom a že si v tomto smere rozumieme aj po tých pár rokoch.
Ako crew ste už známa firma. Okrem určitých „období sucha“ ste aktívni už mnoho rokov. Koľko presne?
Ako crew fungujeme krátko myslím že od 2008. Dovtedy to bolo u každého ináč. Ja som prvé krychličky vyblil niekedy v 96-97, vtedy ešte v úplne inej crew a inom meste. Potom to u mňa bolo raz tam, raz hentam, raz taká crew raz sólo. Ale úprimne, tieto fakty typu ja maľujem od… všetci z tej doby vieme, čo to bolo za maľovanie – 5 piecov za rok, tagy a nejaké bomby, takže mudrovať z pozície staršieho writera mi príde úplne bezpredmetné. Sám na sebe vidím že ten skill ide hore rýchlejšie pri aktívnom maľovaní, takže v pohode keď niekto začne zajtra a bude maľovať denne, môže do roka všetkých prešťať. Každopádne v crew bolo vždy lepšie ako sólo. Už len kvôli tej nálade pri stene a s P3C ide všetko ohľadom produkcií hladko, keďže máme všetci traja podobné zmýšľanie a vieme sa dohodnúť.
Nedávno ste sa objavili v medzinárodnom graffiti dokumente Fruits of Doom, prezraď prosím viac informácií o zákulisí.
Žiadne zákulisie nie je. Ephiq z Nemecka prišiel s nápadom natočiť video poskladané z trojminútových častí, kde každá časť bude iný writer. A keďže netreba škrtiť fantáziu každý si tu svoju časť môže natočiť zrežírovať a nastrihať ako chce. Takto oslovil writerov z rôznych krajín, zadal termín dodania a šli sme na to. Celé to trvalo cca 2 mesiace, počas ktorých sme sa postupne medzi sebou kontaktovali. Vznikali stále nové a nové nápady z rôznych hláv, čo rozhodne človeka posúva – motivuje. Momentálne sa pripravuje Fruits Of Doom 2, na ktorý je deadline niekedy koncom mája, takže pomaličky vymýšľame, čo a ako a kde stočíme, aby sme posunuli level oproti jednotke.
Výborný nápad, držím palec. Ako jednotlivci ste úspešní aj v privátnych profesiách. Denča sa venuje interiérovému dizajnu, ty zase grafickému. Si zamestnaný, alebo freelancer? A ako hodnotíš kroky vlády v tomto smere ?
Pracujem ako freelancer a či som úspešný, to neviem posúdiť. Ťažko hodnotiť grafický dizajn v komerčnej sfére, v ktorej som pracoval. Reklama potrebuje trápny krčmový humor, sexizmus a hlavne predaj značky a nie umeleckú hodnotu. Takže v reklame sa asi ťažko dá nájsť štipka grafického dizajnu. Snažím sa preto viac venovať ilustrácii a voľnej grafickej tvorbe, ktorú zatiaľ nejak extra nezverejňujem a nepredávam. Kroky vlády nejdem hodnotiť pretože tam nie je čo hodnotiť. Globalizácia si vyberá svoju daň a či tie zdrapy podpisuje Fico, Dzurinda, alebo Sulík mi je ozaj jedno.
Viem o tebe, že ti je bližší Metal ako hudobný žáner. Zaujímavé je preto tvoje spojenie s hip hopom, ktorý rád a expresívne komentuješ. Dokázal by si napísať čo ti metal dáva a hip hop berie ?
S hudbou je to ťažké. Ľudia hudbu počúvajú, ale nepočujú ju. Aby som to vysvetlil: počúvam všetko, čo interpretuje moje názory alebo nálady. Keď si porovnáš napríklad piesne Public Enemy s Rage Against The Machine a s Pink Floydom, máš tri odlišné žánre, ktoré hovoria o tom istom, takže keď ich počuješ, dokážeš počúvať všetky tri. Keď ich nepočuješ, tak len kývaš hlavou do bicích, ako ďalšie teľa vedľa teba v električke. Rap mám rád a to, čo expresívne komentujem, osobne nepovažujem za rap, ale za bohapustý blábol s vidinou zisku. Bohužiaľ tento trend je v súčasnom rape takmer šablónou, preto sa momentálne viac vidím v metalovej sfére, ktorá aj keď utopickou formou, ale rýpe do vecí sociálnych, politických a náboženských. Vidí všetky nedostatky medziľudských vzťahov, dokáže ich pomenovať a nemusí sa skrývať za materializmus, ani za prsatky s našpúleným pyskom. Navyše, niektoré metalové skladby, sú brutálne nadčasové, ako napríklad skladba od Megadeth – Symphony Of Destruction – má pomaly 20 rokov a na posledný rok to sedí ako riť na šerbel.
Díky za hudobný tip. Si známy aj ako veľký kritik domácej graffiti scény, respektíve vzťahov v nej. Slovo komunita je už roky pre mnohých tabu.
Ja túto scénu nekritizujem. Mne je jedno čo kto robí a aké má s kým vzťahy, pokiaľ ma s tým neotravuje. Jediné čo viem, že chodiť na jamy ma bavilo oveľa viac, keď som žiadnych writerov nepoznal. Toto ale nie je čisto graffiti problém. To sú všeobecne medziľudské vzťahy. Bývaš v dome, kde máš minimálne 100 susedov, osobne si sa bavil maximálne s desiatimi, na návšteve si bol maximálne u jedného, ale presne vieš, kto v ktorom vchode je aký – ako sa hovorí – kokot. Tak to proste je, ľudia si vytvárajú názor na druhých z počutia, z prvého kontaktu, aj keď len vizuálneho z 15-tich metrov atď. Tak ako tvoja otázka – som známy ako veľký kritik – a prečo? lebo ma názory ľudí zo scény nezaujímajú? lebo nechodím do radu natierať med writerom – jaaaj ty si dnes zabiiil a toto je brutálny tvar a čo aké farby no a ten štýl… mne je jedno kto ako „zabil“, ja sa pozriem na svoju stenu a vidím nedostatky a necítim potrebu konzultovať to s ostatnými. A už vôbec necítim potrebu počúvať chválospevy na ten istý piece, čo som robil už sto krát len v iných farbách ako je to zvykom. To neznamená že pestujem voči scéne nejaký disrešpekt. Len ma proste nebavia telenovely.
Vaše produkcie sa viažu defacto vždy ku konkrétnej téme. Je pre vás koncept dôležitý. Inými slovami čo vravíš na umelcov s konceptom bez skills ?
Koncept je dôležitý len keď chceme stenou niečo povedať bežným ľuďom. Zo začiatku nás to bavilo, ale postupne, teda aspoň mňa osobne, prestal baviť koncept bez nápadu, respektíve bez message. Je v poho zobrať obrázok votrelca, či predátora, capnúť to na stenu a hurá máme produkciu s charáčom a s pozadím. Takto môžeš zobrať X filmov, X hier… ale výpoveď žiadna. V poslednej dobe mám skôr potrebu zdielať životnú filozofiu do svojich piecov a kľudne aj metaforicky. Čo sa tých umelcov týka myslím, že skill musí ísť ruka v ruke s konceptom. Darmo má niekto skill keď nemá nápady a opačne.
Čo sa týka maľovania graffiti na zákazku, ste prieberčiví. Koho ste napríklad odmietli a prečo ? Čo s klientom, ktorý nemá peniaze ani predstavu ?
Odmietam len nezmyselné ponuky typu poskytnem stenu alebo za farby. V ideálnom svete by mi to stačilo, ale zdravotke, štátu, bytovému podniku, elektrárňam, vodárňam, plynárňam… to nestačí. Keď niečo odmietnem, tak je to vyslovene z princípu. Odmietam ľudí, ktorí si graffiti nevážia a využívajú ho ako záplatu, tak ako som spomínal v prvej odpovedi. Klient, ktorý nemá peniaze ani predstavu nie je klient. To je len ďalší trt, ktorý chce byť zaujímavý, tak sa opýta a vlastne ani nemá záujem, len hľadá možnosť ako si čo najlacnejšie zrenovovať priestor. Graffiti, keď sa bavíme o zákazkách, sa dá spraviť za 100€ ale aj za 10000€, takže u mňa je kritériom či to človek chce vyslovene od nás, alebo je mu to jedno a stačia mu sfajčené chrobáky s volskými okami, hlavne nech je farebná stena a hlavne čo najrýchlejšie a za čo najmenšie výdavky.
Minulý rok som sa zúčastnil tvojej autorskej výstavy v bratislavskej galérii. Ako k tomu došlo a ako hodnotíš ako to dopadlo ?
Maľoval som nejaké graffs na plátna a keď sa ich pár nazbieralo tak ma nejak tak napadlo poriešiť vernisáž. Dôvod bol hlavne ten, že to bolo viac štýlov a zaujímalo ma ktorý z nich je takpovediac predajný. Vcelku sa mi potvrdilo to, čo som si myslel už pred výstavou. Vzhľadom na to, že som predal 6 kusov z 18 počas vernisáže, na slovenské pomery sa to v celku dá. Ale nejakú závratnú umeleckú kariéru to u mňa neodštartovalo. Takže aj keď prsa na to mám, ďalšia krikľavá fantasy senzácia zo mňa nebude.
Viacerým leží v žalúdku „street art“. Tvoj pohľad – názor ?!
Street art mám rád, ale musí mať nápad a myšlienku. Nemám rád také tie nálepky a plagáty alebo šablónky o ničom. Galerijné umenie proste na ulici vyznieva tak nejak trápne. Pokiaľ ide ale o kvalitné prevedenie kvalitnej myšlienky tak ma street art baví. Obdivujem niektoré nápady dotvorenia priestoru – hlavne tie vtipné. A rovnako ma baví politický street art. Ale je pravda, že keď vidím niektoré šablónovačky čo bije napríklad Snik aj keď nie sú zrovna politické ani vtipné, tak sa mi rozum zastavuje nad tou precíznosťou a trpezlivosťou.
Viem o tebe, že máš mnohých kamarátov medzi bboys. Z ostatných elementov sympatizuješ s tanečníkmi a dj-mi. Venoval si sa v mládežníckych časoch aj niečomu inému, alebo si bol vždy srdcom writer ?
Bboys sú moja druhá rodina. So Streďákmi som toho zažil viac, ako so všetkými writermi dokopy a našiel som v nich bratov a páni MG a MK mi otvorili toľko dverí ako sa nepodarilo celému môjmu snaženiu za tie roky. Takých 10 rokov dozadu boli z mojej strany nejaké pokusy o breakin´, ale pinokio ostane dreveným chlapcom, takže sa chodím na bboy akcie kultúrne vyžiť ale len ako divák. A zároveň na týchto akciách znovu prežívam hip hop v tej čistej forme v akej ho mám rád.
Čím ťa inšpiroval Dalajláma?
Svojim neskutočným zmyslom pre jednoduchosť.
S tvojim názorom na život v dnešnej dobe som sa absolútne stotožnil: „Ľudia majú všetko “blízko” a v takom “množstve”, že si prestávajú vážiť skutočné hodnoty. Finančná situácia je kritériom pre výber partnera, vierovyznanie je dôvodom k nenávisti, počet online priateľov niekoľkonásobne prevyšuje počet reálnych priateľov.” Otázka znie jednoducho – cítiš sa byť (so svojim životom v tejto dobe) šťastný?
Áno. Myslím že táto doba, je jednou z najlepších možných na to, aby sme si uvedomili svoje bytie. Život sa dá žiť a životom sa dá len tak preplávať. Voľba je len na nás. Mňa maľovanie napĺňa a venujem sa mu stále viac a viac, takže môj život ma baví. Vymenil som otroctvo v zlatej klietke postavenej z finančnej istoty, za slobodu plnú dobrodružstiev, takže keď sa mi raz pred smrťou premietne celý život pred očami bude to kurva dobrý film …
Vidím to veľmi podobne aj tentokrát. Teraz jedna zo série „back in da day“ otázok: Ako si spomínaš na maľovanie AD-ho podobizne, ktorá sa objavila vo videklipe Spoza beatov ?
Ako na éru, kedy na natočenie klipu stačil discman, kamera, 5 canov a dva ibuprofeny – bolela ma hlava v to ráno. Bol to zlatý vek, pretože vtedy sme všetci mali sny, ktoré sme ťahali spoločne.
Vždy na záver nechávame priestor „hosťovi“ nech ho využije pre seba. Môžeš odpovedať na otázku, ktorú ti nikdy nikto nepoložil a jej odpoveď v tebe buble.
Pusti hymnu a monoskop, alebo slideshow skutočných graffiti writerov, ja idem maľovať niekam mimo „scénu plnú reflektorov“, vadia mi tie pohľady stáda … facebook.com/POINT-3-CREW
Ďakujeme za rozhovor. Uži si deň …
Od 13-ej minúty sa prezentuje Ewil, dopĺňa ho v 52-hej minúte Sephia #mameradost
