Počúvate hiphop? A kam v ňom presne patríte?
Tieto dve otázky môžu vyznievať ako úplný nezmysel – obzvlášť na (skoro)hiphopovej webstránke. Lenže v poslednom čase zisťujem, že hiphop u nás vlastne počúvajú dve skupiny ľudí. Sú to dva svety, ktoré do styku prichádzajú len príležitostne.
Ten prvý svet je zažratý do rapu niekedy až obmedzeným spôsobom, orientuje sa na scéne, pozná kapely a chváli také, ktoré robia hiphop dobre v rámci hiphopových pravidiel.
Druhý svet tvoria ľudia, ktorí nikdy nepovedia, že Moja reč či Gramo Rokkaz nahrali dobrý album, ale zato budú chváliť Beneho, Veca alebo BPM. Bežne ich ani nepovažujeme za súčasť scény, ale či už sa nám to páči, alebo nie, nejaký domáci hiphop počúvajú.
Prečo o tom píšem? Pretože práve pre týchto druhých urobil Kato tretí album pod značkou Prago Union.
To nie je výhrada ani výčitka. Je to len konštatovanie: banálne zistenie, že V barvách nie je album určený deckám, ktoré si svoje obľúbené skladby púšťajú nahlas v električke z telefónu a otravujú tým všetkých ostatných. V barvách je relatívne zložitý, niekedy až ťažký album, ktorý treba počúvať so sústredením. A aj tak si niekedy poviete, že predchádzajúca nahrávka Dezorient Express bola o malý kúsok lepšia.
V Barvách je dobrý album. Občas je však príliš urozprávaný. Viem, je to čudesná námietka voči chlapíkovi, ktorého aj ja sám považujem za najlepšieho textára v českom a možno aj v československom rape.
Tie slovné hračky sú stále veľmi zábavné (obzvlášť v skladbách Tónovací či spomienkovej hračke Vybarven), ale často sú to slovné hračky pre slovné hračky. Posolstvo, ak tam niekde je, je zahrabané pod nánosmi fráz a zvratov. A aj po týždňoch počúvania mám bohužiaľ pocit, že tento album je až príliš zložitý. A čo je oveľa horšie: táto zložitosť nie je vždy funkčná.
Kdesi (Bbarák) som čítal, že V barvách sa od predchádzajúceho albumu líši v tom, že „poslech (je) jednodušší, přímočařejší a stravitelnější pro větší masu“. Myslím si, že je to presne naopak.
Niektoré skladby sú skôr zhudobnenými básňami ako piesňami. To nie je zlé, ak sa na Katove texty pozeráte ako na poéziu. Ak ich vnímate takto, je to stále veľmi zaujímavá, často voľná, asociačná poézia a je radosťou počúvať ju.
Aby bolo jasno: V barvách hrá pekne a muzika funguje s náladou textu i farebnou témou. Je to výborný, na naše pomery veľmi výnimočný album. Ale preskočiť vlastný a uznajme, obrovský tieň sa Katovi nepodarilo. Našťastie, ani ho príliš nepodlieza.
Je preto úžasné, že práve tento album sa stal v Čechách jedným z najpredávanejších. Zrejme za to môže práve tá druha skupina ľudí, ktorá hiphop – tak ako ho poznáme my – príliš nepočúva. Vďaka však za takúto hudobnú výchovu.
Album na recenziu poskytlo vydavateľstvo EMI.
